Skokan

#4

Zábradlie som zvieral tak pevne, až mi obeleli hánky. Zhlboka som dýchal, hlavu držal zaklonenú a počítal, až kým som neprišiel k číslu sto. Nič sa ale nezmenilo. Moja myseľ pracovala na plné obrátky a hľadala všemožné cesty, ako uniknúť životu. Bol som ale so silami v koncoch. Sotva som stál na nohách. Motala sa mi hlava, do očí sa mi tlačili slzy a srdce mi búšilo tak prudko, až do doslova bolelo.

V pravej ruke som ale držal mobil. Chcel som...chcel som, aby niekto vedel, čo sa za chvíľku stane. Svojej láske som volať nemohol, nik z priateľov by moje chovanie nepochopil a preto som sa rozhodol zavolať tam, kde podobné telefonáty už určite absolvovali. Je predsa ich práca, aby prijímali volanie o pomoc podobných stratencov, ako ja. Teda...nie. Na stanovište záchranárov by nemali volať ľudia, ktorí chcú svoj život skončiť.

Premýšľal som, počítal, koľko ľudí prejde okolo mňa a pritom som vytočil 911. Zatiaľ som však nezavolal. Malo to zmysel? Otravovať niekoho mojim odchodom z tohto mesta? Z tohto pekla, za ktorým čaká bohviečo? Mal som sa len vrhnúť cez zábradlie a ukončiť to bez slov navyše. Tak, aby sa nikto nič nedozvedel. Možno by moje telo ani nikdy nenašli. Voda by ho odniesla, morské živočíchy by si na ňom pochutnali a moje meno by zostalo len jedno z tých, na ktoré polícia zabudne hneď, ako po ňom vyhlási pátranie.

Naposledy som sa zhlboka nadýchol a zavolal. Srdce sa mi v tom momente rozbúchalo ešte šialenejším tempom a ruky sa mi roztriasli. Už nebolo cesty späť. „Dovolali ste sa na dispečing Záchrannej zdravotnej služby, ako Vám pomôžem?" Žena. Zodvihla to akási žena, s chladným hlasom. Zbledol som ako stena a skoro sa mi podlomilo kolená. Bol som v úzkych. „Haló?"

„Nechcem vašu pomoc." Pravda, aká veľká pravda.

„Pane, toto nie je linka, na ktorú si môžete vyvolávať z dlhej chvíle. Ak nechcete pomoc, prosím položte." Z dlhej chvíle? Alebo skôr z poslednej chvíle, ktorú trvá môj život? Ktoré z toho? Sám som nevedel.

Nadýchol som sa. „Chcem sa zabiť. Vy ste asi posledná, s kým hovorím." Most sa mi rozpadal pod nohami a svet sa točil priveľmi rýchlo. Nedokázal som držať s ním krok. Alebo som skôr nechcel. Nemal som silu, chuť, záujem...

„Počkajte!" skríkla vyplašene. „Pekne pomaly mi povedzte, aký máte problém. Čo vás dohnalo k tomuto riešeniu?"

„Život...život ma k tomu dohnal." Všetko, čo sa mi prihodilo a čo bolo silnejšie, ako ja. Práca, súkromie, rodina, dlhy, dieťa...

„Kde sa teraz nachádzate?"

„Kam chodia ľudia z tohto mesta, ale aj z celého sveta často konať samovraždu?" Položil som. Nechal som svoju otázku visieť v chladnom vzduchu, až kým ju neodvial vietor. Chodcov bolo zrazu menej a dokonca z hluku áut, sa stala len akási nepodstatná kulisa. Do popredia vystúpila len moja bolesť, ktorá mala na svedomí niekoľko sĺz. Bol som slabý. Tak strašne slabý. Nedokázal som uniesť ťarchu svojho života.