Skokan

#19

S divoko búšiacim srdcom som sa rozbehla na miesto, kde do seba narazili rovno tri autá. Nevyzeralo to, žeby išlo o neviem ako vážnu nehodu, ale rozhodne sa niekomu niečo stalo. A mojou nepísanou povinnosťou bolo, aby som zasiahla a nejako pomohla. Nechcela som, aby sa tu začal robiť rozruch, alebo niečo také. Alfie by si to zle vysvetlil a skočil by. A to už teraz nedovolím.

Kým som dobehla na miesto, niekoľko áut sa už pristavilo a ľudia veľmi ochotne pomáhali. Vyzeralo to, že ma ani nebolo treba. Nikto predsa nemusel vedieť, že som...alebo, že som niekedy bola záchranárka. Zrazu sa to všetko akoby dialo mimo mňa. Akoby som tam nebola. Rovnako, ako sa na pomoc nehrnuli nám, som sa neponáhľala ani ja. Spomalila som do kroku a vložila si ruku do vrecka nohavíc.

„Kevin?" To bolo maximum, čo som bola ochotná urobiť. Zavolať záchranku. „Pošlite aspoň dve sanitky na Golden Gate Bridge. Stala sa nehoda, ale neviem kto každý a v akej miere je zranení."

„Kde prosím ťa si? Šla si na most?"

„Musela som." Hodnotila som situáciu, ktorá mi pokoj nedala. Ja som nebola ten typ, ktorý dokázal len tak stáť a prizerať sa, keď sa niečo dialo. Stačilo, že som videla krv a znova som sa dala do behu. Musela som. Bola to moja práca, ale... Znova som zastavila. Viac ako za tých ľudí, som bola zodpovedná za muža, ktorý sedel na konštrukcii mosta. „Kevin, proste nech sem prídu tie sanitky a postarajú sa o zranených. Ja Alfieho zvládnem sama."

„Počkaj, ten muž stále žije?"

„Áno a je na mne, aby to tak aj zostalo." Preto som konala tak, ako som konala a položila. So slzami v očiach, ale otočila som sa nehode chrbtom a utekala späť na miesto, kde v silnom vetre viala kravata. On bol mojou prioritou, nech to vyznelo hocijak šialene. Keď mi povedal, že má snúbenicu, ktorá čaká dieťa...vypočutím tých slov som sa zaviazala, že ho nenechám skočiť. Najlepšie som chápala jeho beznádej, jeho strach, veď som tým sama prechádzala. S tým rozdielom, že ja som už o všetko prišla, pričom on mal ešte stále všetko.

Musela som sa postarať, aby jeho snúbenica nezostala bez lásky svojho života a aby maličký Rowan nemusel vyrastať bez svojho ocka. Nepoznala som síce podrobnosti, ale to, že Alfie stratil vieru, ešte neznamenalo koniec. Nie, kým som tu bola ja.

„Alfie!" skríkla som jeho meno najhlasnejšie, ako sa len dalo, aby ma určite neprepočul. „Som tu." Ruky som vystrela pred seba a narazila dlaňami do zábradlia. Čakala som, kedy odpovie, ale zrazu mlčal až priveľmi.

Kričala som jeho meno až kým...až kým som nezačula v diaľke sirény sanitiek. Odpovede som sa ale nedočkala. Akoby tam už nesedel. Akoby využil tú chvíľu a skočil. Pevnejšie som zovrela zábradlie, zhlboka sa nadýchla a v rovnakom momente, ako sa po moste prehnala sanitka, som prehodila pravú nohu cez mokré zábradlie. Celá som sa triasla od strachu, ale keď som sa zrazu ocitla stojac na úplnom kraji mostu, ktorý si vzal toľko životov...

Bože, aké ľahké by bolo skočiť dole. Všetko by sa mohlo skončiť. Vlny by sa o mňa postarali a poslali by ma za Kirkom a mojou dcérkou. Mohla by som byť konečne so svojou rodinou. Urobila som krok v pred. Bol neistý, hoci som stále mala teoreticky pod nohami pevnú konštrukciu mosta.

„Briana!" Neobzrela som sa. Vedela som, že kričí Kevin. „Čo to pre Boha robíš?! Okamžite prelez späť!" Pomaly som otočila k nemu hlavu, pričom sa do mňa zaprel silný náraz vetra. Urobila som krok vzad, no držala som očný kontakt s Kevinom. Bál sa. Bál sa, že sa len tak zakloním a spadnem.

A bál sa oprávnene.