Skokan

#24

Roztrasenú ruku som položil na kľučku, ale bál som sa dvere otvoriť. Vedel som, že za nimi čaká Julie, no ešte aj dve hodiny po odchode z mosta som sa hanbil, že som niečo také chcel urobiť. Absolvoval som dlhý výsluch u policajtov, na pohotovosti mi zašili ranu na dlani a dali ma trocha dokopy, kým som mohol prísť sem. Popravde by som už ani nemal, keďže návštevné hodiny sa dávno skončili, ale...Briana mi to vybavila. Chcel som, aby išla aj ona, aby spoznala Julie, no vraj musí byť niekde inde.

Ešte raz som sa nadýchol a potom dvere otvoril. „Ahoj," povedal som neisto, ale keď som ju uvidel vykuknúť spoza knihy s úsmevom, uľavilo sa mi. „Prepáč, že mi to toľko trvalo, ale..."

„Čo máš s rukou? Stalo sa niečo?"

Rýchlo som pozrel na obväz, ktorý mi zahaľoval ľavú ruku. „Podarilo sa mi rozbiť pohár a keď som zbieral črepy, jeden z nich sa mi zabodol do dlane. Nič dramatické." Usmial som sa, podišiel k posteli a vrúcne ju pobozkal. Vzal som jej knihu z rúk a pritiahol si ju k sebe. Bože...o toto všetko som mohol prísť. Namiesto mňa sem teraz mohol napochodovať nejaký policajt a povedať jej, že som skočil z Golden Gate Bridge. „Mrzí ma, že si sa mi nemohla dovolať."

„Hlavne, že si v poriadku." Vzala ma za obviazanú ruku a opatrne si ju položila na brucho. Nebolo ešte tak veľké, no skrývalo v sebe človiečika, ktorého sme obaja milovali z celého srdca už teraz. „Chýbal si mu."

„Aj on chýbal mne." Odtiahol som ruku, vyhrnul jej tričko a potom ju pobozkal rovno na bruško. „Synček...sľúb mi, že nás tu nenecháš samých, dobre? Musíš sa držať. Prosím ťa, Rowan..." Jeho meno som vyslovil potichu, aby Julie nepočula, ako mi zviera hrdlo od plaču.

„Je to malý bojovník. Len mu musíme veriť."

„Ja mu verím," povedal som a daroval mu ešte jednu pusu. „A ľúbim ho rovnako, ako teba." Narovnal som sa a pobozkal na pery ju. Moju milovanú Julie. Moju snúbenicu, moju najlepšiu kamarátku, matku môjho syna. Celý môj život a dôvod, pre ktorý som tu ešte teraz sedel.

„Všetko bude v poriadku," zašepkala kúsoček od mojich pier. Objal som ju so zvyškami síl a unavene si položil hlavu na jej rameno. Bol som úplne hotový a to ma ešte chceli poslať na sedenie za akýmsi psychológom. Dokázal som ich však presvedčiť, aby to nechali na zajtra. Dnes...dnes som už chcel byť len s mojou rodinou.