Skokan

#16

„Nedávno...nedávno som videl dokument o tomto moste. Boli to výpovede rodín a priateľov ľudí, ktorí skočili," povedal som s očami upretými do diaľky. Strach ma začal znova opúšťať a jediné, čo som cítil bolo neskutočné prázdno. Pocit, v aký som tesne pred skokom dúfal. „Vieš, čo bolo na tom dokumente najhoršie?"

„Čo také?"

„Zábery, na ktorých niekto zachytil padajúce telá." Striaslo ma. Nikdy, nikdy by som nechcel byť svedok toho, ako niekto dobrovoľne ukončí svoj život. „Ľudia, ktorí okolo tých nešťastníkov len tak prešli, akoby sa nič nedialo. Videli, ako liezli cez zábradlie, videli ako sa rozhodovali, ale pokračovali vo svojej ceste, ako keby nič."

Vietor stále silnel. Ak by som zostal stáť tam hore, zjavne by ma sfúkol dole. Tu, medzi konštrukciou mosta som bol aspoň trocha chránený. „Ako by si sa zachoval ty?"

„Ja?" Čo by som urobil? Pristavil by som sa, to určite áno, ale čo by som povedal? „Neviem...neviem, čo by som urobil. Bál by som sa niečo povedať, ale aspoň by som sa pokúsil. Ak nič iné, zostal by som pri ňom, či pri nej, kým by skutočne neskočili. Nikto by nemal podľa mňa umrieť osamote. To je tá najhoršia možná vec."

„Ty si tak mohol skončiť, keby neprídem." Možno preto som zavolal. Aby niekto vedel, čo sa so mnou deje, alebo čo sa stalo. Keby len zmiznem a moje telo nikdy nenájdu, čo potom? Julie, moji rodičia...nikto z nich by nevedel, čo sa stalo. Mysleli by si, že som proste utiekol, lebo som sa nevedel postaviť svojim problémom. Ale ja som neutekal. Ja som sa chcel zachrániť. „Preto si tu nechal kravatu? Ako znak, že tu niekto bol?"

Nepremýšľal som, keď som ju tam viazal. Bolo to niečo, čo som vykonal úplne automaticky, bez váhania a uvažovania. Zanechával som stopu. Poslednú stopu, vďaka ktorej by si niekto možno zajtra uvedomil, že z mosta skočil ďalší človek. Celá moja existencia, môj život by sa pridal na čiernu listinu tohto miesta, iba ako nejaké hlúpe číslo. A ak by moje telo nenašli, k tomu číslu by nikdy identita nepribudla. Ale predsa by vedeli, že niekto skočil. Už aj to by stačilo.

„Koľko máš rokov, Briana?"

„Dvadsaťsedem." O rok mladšia, ako ja. „Ty?"

„Dvadsaťosem." Divil som sa, že sa cez dážď, vietor a autá vôbec počujeme. No bolo to, akoby sedela priamo vedľa mňa a svojimi slovami...rozptyľovala ma. „Máš rodinu? Snúbenca, manžela, deti?"

„Nie, nemám ani jedno z toho."

„Ja mám snúbenicu a synčeka na ceste...teda..." Zasmial som sa, pričom mi po lícach stiekli slzy. Nič z toho už dlho mať nebudem. Nedokázal som v to veriť. Rovnako, ako som nedokázal veriť, že sa vyhrabem z dlhov po mojej sestre alkoholičke. Úvery, ktoré si vzala na moje meno, peniaze ktoré si požičala od kadekoho a povedala im, že splátky budú na mne, alebo práca, kde som bol vo výpovednej lehote. Dlhé noci som sedel pri internete a hľadal vhodné ponuky. Plat ale nebol nikde dostatočný, alebo som neprešiel ani cez prijímací pohovor. „Nie, zabudni na to. Čochvíľa nebudem mať nič z toho."