Skokan

#20

Padla taká tma, že zapli osvetlenie na moste. Hrejivá oranžová žiara sa pomedzi konštrukciu dostala až ku mne a trocha mi pomohla vrátiť sa do reality. Stále som bol tu. Stále som čakal. Sedel som na studenom kove, držal sa mosta a nohami hojdal v prázdnote podo mnou. Myslel som pritom na Julie. Sľúbil som jej, že dnes večer ešte za nimi prídem. Mohla tušiť, že sa niečo deje? Určite sa mi pokúšala volať, pričom môj mobil dávno pohltila voda.

„Alfie!" Mykol som sa a privrel oči. Briana. Bola to len Briana. „Som tu." Nedokázal som sa zrazu ozvať. Ten hluk nad mojou hlavou ma desil viac, akoby mal. Bolo to, ako keby sa rúca celý most. Autá trúbili, počul som kričať ľudí...

Strach. To bola emócia, ktorá sa ma zrazu zmocnila. Strach tak silný, až sa mi znova skotúľali slzy po lícach. Dopekla, veď ja...ja...ja nechcem skočiť. Nie. Nechcem zomrieť takto. Nie teraz. Mám povinnosti voči svojej rodine. Dlhy možno nesplatím, zjavne mi vezmú auto a strechu nad hlavou, ale...čo moja Julie a náš synček? Bola tu malá šanca. Šanca, ktorá mi musela stačiť. Chcel som ho vidieť aspoň raz. Môjho maličkého Rowana. Túžil som po tom, vziať si ho aspoň raz do náruče a láskyplne mu zašepkať, že ho ľúbim a vždy budem pri ňom.

„Bože, dobrý Bože," zašepkal som úplne priškrtene. Musel som sa postaviť. Konštrukcie som sa chytil ešte pevnejšie, doslova som do kovu zarýval nechty a pomaly sa staval na nohy. Celý som sa však triasol. Od strachu, nie od zimy. Bol to strach, že spadnem práve teraz, keď som prišiel na to, akú hlúposť som konal.

Počul som pritom, ako Briana kričí moje meno. Keby sa však ozvem, prestal by som sa koncentrovať a urobil by som krok vedľa. Preto som sa sústredil jedine na dýchanie a pomalé pohyby. Nemal som sa kam náhliť. Na mokrom kove som musel dávať tak veľký pozor, ako sa len dalo. Pomaly som sa staval na rovné nohy a potom sa narovnal úplne. Zatočila sa mi však v tej výške hlava a ja som stĺp mosta doslova objal. Musel ma na chvíľu podržať, kým som to celé predýchal a poutieral si slzy.

„Briana!" Niekto zakričal jej meno tak agresívne a vydesene, až ma striaslo. Privrel som oči a pomaly počítal do desať. Voda podo mnou divoko hučala, vlny sa rodili jedna za druhou a volali ma k sebe. „Čo to pre Boha robíš?! Okamžite prelez späť!" Otvoril som oči. Počul som dobre? Briana...Briana preliezla zábradlie?

„Briana!" zakričal som na ňu tiež. Môj hlas bol ale v tom hukote sanitiek prislabý a preto ma určite nepočula. Urobil som teda krok a pomaly sa pokúsil otočiť. Musel som sa chytiť toho improvizovaného lešenia, aby som vyliezol späť. Teraz však, keď som bol tu dole a jeden chybný krok ma delil od pádu, som to lezenie vnímal inak. Bol to väčší risk.

Ja som však zariskoval. Pevne som sa chytil lešenia, nechal konštrukciu mosta tak a začal šplhať hore. Dážď sa ešte stále neupokojil, tma bola rozhodne väčšia, než keď som liezol dole, ale...nesmel som zastaviť a panikáriť. Pomaly som kládol nohu za nohou a pridržiaval sa celou silou. A hlavne som sa nepozeral dole. To by bola chyba.

Už-už by som bol pomaličky hore, keď v tom zahrmelo. Otrasne hlasný zvuk sa rozniesol celou krajinou naokolo, až som mal pocit, že sa roztriasol celý most. Ale to bolo zjavne len preto, že sa mi pošmykla noha a keď som trhol ľavou rukou, do dlane sa mi niečo zarezalo. Akýsi ostrý a neobrúsený kus zlomenej tyče, ktorá spájala lešenie zospodu, mi bez problému rozsekol kus dlane, z ktorej sa spustila krv.