Skokan

#13

„Moment! Slečna, a čo moje peniaze?" zakričal na mňa taxikár, sotva som vyskočila z auta. Povedala som mu, aby ma vysadil na začiatku mosta. Ďalej som musela ísť pešo. Nemala som ani poňatia, na ktorej strane začať hľadať, ale pešo budem mať väčšiu šancu. „Nevozím ľudí zadarmo."

Bolo mi ho ľúto, ale nemalo cenu sa zdržovať. „Prepáčte, ale ide o život." A už ma nebolo. Rozbehla som sa po pešej zóne mosta, na ktorom som bola zjavne jediný chodec. Alebo skôr bežec. Míňala som autá, ktoré sa hrnuli v troch pruhoch na každý smer. Vôbec ich kvôli počasiu nebolo menej a to mi prišlo, že sa dážď, ale aj vietor stále len zhoršovali.

„Alfie!" zakričala som, čo mi hlasivky stačilo. Bola som zadýchaná, ale ignorovala som pálenie v pľúcach. Záležalo len na tom, aby som ho našla. „Alfie!" Potkýnala som sa o vlastné nohy, kŕčovito zvierala zábradlie a stále sa pozerala smerom dole, či niečo neuvidím. Hladina bola ale plná nepokojných vĺn a niekoľkých veľkých tuleňov, známych aj ako Morské levy.

Bežala som ďalej, až kým som vyčerpane padla na kolená. Bola som celá premočená, chladný vietor mi prefukoval mokré oblečenie, ale ja som sa nechcela vzdať. Nie, kým neuvidím buď jeho telo plávajúce na hladine, alebo jeho, ako sa zjaví predo mnou a povie, že si to rozmyslel. Odmietala som nejakú inú verziu.

Keď sa premávka na pár sekúnd trocha upokojila, preliezla som nízke zábradlie so zvodidlami a prebehla na druhú stranu. Tam som sa ešte nepozerala. Znova som kričala jeho meno, ruky držala zaťaté v päsť a bežala, akoby som naháňala nejaký prízrak. A veru, že tomu tak bolo. Po tom mužovi tu nebolo ani stopy. Nič, čo by malo nasvedčovať, že tu niekedy bol.

Bola som pripravená vzdať to, prijať porážku a priznať si, že zomrel kvôli mne. Keď som ale rukou prechádzala zmáčané zábradlie, na niečo som narazila. Chladný kov sa na chvíľu vytratil a dlaňou som prešla po kúsku mokrej látky. Bola to kravata. Vo vetra vejúca, tmavomodrá kravata. „Alfie?!" zakričala som ešte raz a nahla sa cez zábradlie. Vietor mi nafúkal vlasy do tváre, ale...videla som to. Ruku, ktorá sa objavila spomedzi obrovské kusy konštrukcie a zamávala s vystretým palcom.