Skokan

#11

„Prší veľmi husto, počasie je celkovo nepriaznivé, voda nepokojná...kto vie, kam jeho telo vlny odplavili," povedal policajný dôstojník, ktorý sa tu už spolu so svojim kolegom promenádoval vyše desiatich minút. Vraj boli na moste, ale nenašli tam nikoho. Ani známka po mužovi, ktorý by chcel skočiť. „Alebo proste odkráčal domov. Aj to je možnosť."

„Ako často sa stáva, že vám hlásia samovrahom práve na Golden Gate?" opýtal sa Kevin, ktorého ruky spočívali na mojich pleciach. Celé telo ma od napätie bolelo a nepomáhal ani teplý hrnček s čajom v mojich rukách.

„Do mesiaca aspoň päť telefonátov určite. Ale väčšinou si to tí ľudia rozmyslia a odídu domov."

„Ako to vidíte teraz?" Ak by nebolo mňa, takto podrobne by sa ich nevypytoval. No videl, že mňa to vzalo. A v tom mal pravdu. Trápila som sa pre niekoho, koho som nepoznala, koho som zjavne nikdy ani čírou náhodou nestretla na ulici a kto mi volal úplnou náhodou.

Dôstojník Jones sa poškriabal na zarastenej brade a potom si vošiel pravou rukou do havraních vlasov. Netušil, čo povedať. Sám nevedel, ako to mohlo dopadnúť. „Neviem, naozaj neviem. Svedkovia tam kvôli počasiu neboli žiadny a ak ho aj niekto videl z auta, je dávno preč. A bez hlásenia nemám ako nájsť niekoho, kto mohol niečo vidieť."

„Niečo sa musí dať robiť," prehovorila som potichu. Najlepšie bolo, že život tu bežal ďalej. Všetci pokračovali vo svojej práci, so slúchadlami na ušiach, alebo s telefónmi v rukách prijímali hovory a posielala ľuďom potrebnú pomoc. Nikto sa nestaral o to, že muž, ktorý so mnou ešte nedávno hovoril, zjavne spáchal samovraždu. „Musí byť spôsob, ako zistiť čo sa s ním stalo."

„Mrzí ma to slečna, ale pokým sa nenájde telo, nemáme ako pomôcť."

„Takže pôjdete späť na stanicu a budete sa tváriť, že sa tento výjazd ani nikdy nestal?" Musela som sa zasmiať. Bolo to neskutočné. Takto...takto im záležalo na ľudskom živote. Ako záchranárka som sa naučila nebrať podobné situácie, kde sme sa stretli so smrťou priveľmi osobne, ale teraz... Smrť ma prenasledovala už dva mesiace v každom jednom sne, ktorý ma nútil počas noci kričať. Smrť sa stala zrazu tým, čo som nenávidela najviac v celom vesmíre.

„Čo iné nám zostáva?"

„Majú pravdu, Briana. Urobili čo sa dalo." Možno až moc energicky som položila hrnček na stôl. Musela som...musela som na vzduch. Miestnosť, ktorá bola väčšia ako náš byt, sa mi zdala až priveľmi tesná. Preto som sa bez slova pretisla pomedzi policajtov a sotva som bola chodbe, mimo dohľad, rozbehla som sa. Dupot mojich tenisiek sa ozýval prázdnou chodbou, ktorá viedla až ku dverám na rušnú ulicu. Tam to bolo ako v úplne inom svete. Sotva na mňa dopadli prvé kvapky, spomienky ma vrátili ku dňu našej nehody. Bože, bolo to len hlúpe dva mesiace dozadu.

Obzrela som sa po ulici, po ľuďoch krčiacich sa pod dáždnikmi, po budovách okolo a vysoko nad mojou hlavou, po autách jazdiacich rýchlo, aj pomaly. A potom som sa rozbehla. Nečakala som, nepremýšľala som, len sa rozbehla preč z miesta, kde som byť nechcela.

Predierala som sa pomedzi ľudí, ktorí po mne spod dáždnikov vykukovali, akoby okolo bežal nejaký šialenec. Ušlo sa mi aj pár nepekných komentárov, ale mňa nemohlo v tej chvíli zastaviť čas. Bežala som tak dlho, kým ma nezačali páliť pľúca a kým som nestopla taxík. Vodič nevyzeral nadšený, zjavne už bol na konci svojej šichty, ale keď som sľúbila, že štedro zaplatím, súhlasil.

Peniaze som u seba samozrejme nemala žiadne, ale...keď som mu povedala adresu a on vyrazil smerom na Golden Gate Bridge, nič iné som riešiť nechcela. Nič dôležitejšie neexistovalo. Aspoň na tých pár minút, počas ktorých sme sa ťahali ulicami búrkového San Francisca.