Skokan

#9

Pršalo.

Veľmi, veľmi husto pršalo, pričom fúkal silný nárazový vietor.

Cesta však bola aj tak plná. Kopa áut, kam sa človek pozrel. Tie najrušnejšie križovatky v meste boli ešte pod väčším tlakom, ako počas niektorých sviatkov. Kto nemusel, dnes určite z domu nevychádzal. Keby sa dá, urobila by som to isté.

V rádiu hrali akési neznáme pesničky, nervózni vodiči trúbili ako o život, ale ja...ja som sa usmievala. Bola som šťastná. Keď som sa pozrela vedľa seba, videla som jeden z najväčších zázrakov, aké ma kedy mohli postretnúť. Krásneho mladého muža, s vlasmi ako oheň a jemnými smaragdovými očami, ktorého priezvisko už malo o niekoľko mesiacov patriť aj mne.

Potom to však prišlo.

Keď sme prechádzali križovatkou, z vedľajšej cesty do nás nabúralo akési auto. Nedal nám prednosť, nech bol za volantom hocikto. Bol to priamy náraz do strany vodiča. Celý Mustang sa s nami najprv roztočil, ale keď sme schytali zásah aj z druhej strany, skončili sme na streche. S krikom, ktorý sa ozýval celým autom, som pozrela vedľa seba, pričom sme objala viseli dole hlavou. Vďaka pásom sme zostali na mieste.

Všade ale bola krv. Bočné okná sa pri náraze rozbili, a ich črepy nám oboch zasiahli. V neskutočnej hrôze som upierala oči na muža, ktorého som milovala, ako trávi posledné minúty svojho života v neskutočných bolestiach. Kričala som o pomoc, ale kým nás dostali von, bolo neskoro. Priveľmi neskoro. Pre oboch...

Zadýchane a so slzami som sa zapierala do umývadla, vynakladajúc všetku silu, aby som sa nezrútila úplne. Opakovala som si, že je všetko v absolútnom poriadku. Smrť niekoho neznámeho ma absolútne nemusí trápiť. Nie natoľko, aby mi to privodilo späť pocity, ktoré som prežívala počas nehody. Nič z toho sa už nemohlo vrátiť a ublížiť mi. Už nie.

„Briana?" Otočila som sa na klopanie, ktoré zaznelo na dverách. Bol to Kevin. Mladší brat môjho...môjho nebohého snúbenca. Obaja boli záchranári, rovnako ako ja. Zatiaľ ale, čo Kevin denne sadal za volant sanitky, Kirk chodil do terénu. Tam sme sa vlastne aj stretli. Na výjazde, kde potrebovali náhly záskok za tretieho člena ich tímu. A keďže som bola akosi poruke len ja, nebol čas na dohady. Išla som s nimi a hneď po službe, ma čakala prvá večera s Kirkom, na ktorú som ho vlastne pozvala ja. Neviem, čo ma to pochytilo, ale cítila som, že to je moja šanca konečne nájsť v živote šťastie, ktoré som hľadala. A tak som zariskovala. „Si v poriadku?"

„Už skočil, však?" opýtala som sa úplne roztrasene.

„Neviem, položil a po chvíľke sme stratili signál jeho mobilu." Privrela som oči. Takže bol preč. Zabil sa. Nepomohla som mu, hoci som na to mala možnosť. „Možno ho len hodil do vody." Podišla som k dverám a oprela sa o ne. Chcela som ich otvoriť? Asi..asi ani nie.

Utrela som si slzy, čo ale bolo zbytočné. Prišli ďalšie a po nich ďalšie. „Ani ty sám tomu neveríš, Kevin. Všakže nie?" Koľko ľudí si to rozmyslí, ak sa raz ocitnú na tom moste s úmyslom skočiť? Ak tam prídete s podobnou myšlienkou, veľmi silno pochybujem, že odídete rovnakou cestou. „Kevin?"

„Nemohla si urobiť nič. Nemala si mu ako pomôcť."

„Nemala som ten telefón dávať nikomu," zašepkala som a zošmykla sa na zem. Jeho krv bola na mojich rukách. Bola som posledná osoba, s ktorou chcel dobrovoľne hovoriť a ja som mu podrazila nohy. Akoby som stála tam na moste, držala no za ruku a potom ho pustila. Namiesto toho, aby som ho vytiahla do bezpečia, som mu dopriala pád, končiaci smrťou.

Rukami som si zašla do plavých vlasov a hlavu si buchla do dverí. Zabila som ho. Ja...ja som mohla za to, že ten muž skočil. Ja, jedine ja.