Skokan

#7

„Pane! Ste tam ešte?" zakričala som do telefónu, pričom som nervózne pozerala na Kevina. Pokiaľ som dobre počula, poslal na miesto jednu policajnú hliadku. „Počujeme sa?" Doslova som mala slzy na krajíčku. Lejak za oknami stále silnel a keď som si predstavila, ako tam stojí uprostred mosta, prišlo mi zle. Koľko bolesti musí človek vo svojom živote utŕžiť, aby sa rozhodol takto skončiť svoj život? Kedy aj ja dosiahnem túto hranicu?

Niečo v telefóne zachrapčalo a potom sa ozval tlmený výkrik. Určite prekryl mobil rukou, aby som nepočula. „Ako sa voláte?" opýtal sa zrazu. Krik už ustal a jeho hlas sa zas naplno rozoznel v slúchadle. „Povedzte mi prosím vaše meno."

„Briana. Volám sa Briana." Hlas mu znel akosi inak. Určite nepremohol slzy. „Ako sa voláte vy?"

„Alfie." Mala som suseda, ktorý sa volal Alfie. Chodili sme spolu na základnú, ale odkedy sme skončili a išli rozličnými smermi, nepočula som o ňom. S rodičmi sme sa odsťahovali viac k centru mesta a to bol akosi medzi nami koniec. „Ste ešte tam?"

„Áno, samozrejme. Alfie, prosím vás povedzte mi, čo vás k tomuto dohnalo. Hovoríme o veľmi vážnej veci. Ak skočíte, je tu asi dvojpercentná šanca, že prežijete." Možno ešte menšia. Doteraz som počula asi o dvadsiatich ľuďoch, ktorý skok z Golden Gate Bridge prežili. Ak v takej rýchlosti, ktorú počas pádu naberiete narazíte na vodnú hladinu, je rovnako tvrdá, ako betón. Ak nie ešte tvrdšia. Dolámete si kosti, s veľkou pravdepodobnosťou chrbticu a ak nezomriete hneď, pomaličky sa utopíte.

„Už som vám to predsa povedal." Za Kevinom sa zrazu zjavili muži, ktorých som nikdy predtým nevidela a pýtali si odo mňa telefón. Ja som však pokývala hlavou.

Pozrela som na hodinky, ktorých malá ručička už bola na osmičke a tá veľká sa veľmi, veľmi pomaly blížila k dvanástke. Bolo to, akoby sa naokolo nás spomalil ešte aj samotný čas. Akoby mi týmto dával drahocenné sekundy, ktoré boli potrebné k záchrane tohto muža.

„Slečna..." Starší muž so šedivými vlasmi mi položil ruku na plece. „Dajte mi ho." Pokývala som hlavou. Bála som sa, že ak by som telefón predala niekomu inému, všetko by som len a len zhoršila.

„Briana, urob to." Vážne som pozrela na Kevina, ale...v tej rýchlosti mi to nepadlo dobre. Vždy som si uvedomovala, nakoľko sa podobá na svojho brata, no teraz ma to zasiahlo úplne. Plnou silou. Ruka mi bez môjho vedomia opäť klesla na brucho, kde som ju ale zovrela v päsť a zahryzla si do spodnej pery, aby som udržala slzy. 

Nie, nesmelo mi všetko pripomínať život, ktorý som stratila.

„Alfie, musím telefón predať niekomu, kto..."

„Nie!" vykríkol okamžite, až som sa od ľaku mykla. „Ak to urobíte, skočím. Hneď!"

Pozrela som na muža so šedivými vlasmi a s telefónom odtiahnutým od pier, mu zopakovala Alfieho slová. On sa však aj naďalej dožadoval toho, aby som ho s ním nechala hovoriť. Snažila som sa v tej nerozhodnej chvíli nájsť v celej miestnosti akýsi záchytný bod, ktorý ale neexistoval. Nikto, dokonca ani Kevin, tu nebol nato, aby mi pomohol. Bola chyba, obrovská chyba, že som súhlasila a nastúpila na túto pozíciu.

„Mrzí ma to..." zašepkala som do telefónu napokon a podala ho osobe, ktorá zjavne vedela, čo má robiť. Na ďalšie slová som ale počkať nedokázala. V momente som sa postavila a rozbehla sa preč. Nemohla som...nemohla som tam zostávať a počúvať, ako som zjavne spečatila niekoho osud.