Hra osudu

1. časť

Nad lesom sa rozprskol prvý ranný lúč v prísľube teplého dňa. Jeho hrejivé prsty pozobúdzali zeleň a všetky bytosti skryté pod korunami stromov. Oko ďalekozrakého slnka neostalo len pri lese a prizrelo sa aj jednej malebnej dedinke, ukrytej v ochranárskej náruči hustých lesov.

Svieži vánok tam na svojom chrbte doniesol spev vtákov vítajúcich ráno. Šero sa celkom vytratilo, keď preletel skrz celé údolie dediny. Počas svojej cesty narazil aj na chatu, ktorá stála na kopci a bola akýmsi predelom medzi lesom a dedinou. V tejto prapodivnej chate žila čarodejnica. Všetci ľudia k nej chodievali po radu a pomoc. Bola dedinskou liečiteľkou.

Presne tá liečiteľka teraz ležala so svojím manželom v posteli a nechala sa nežne láskať slnkom. Netrvalo dlho a žiarivé lúče ju donútili zobudiť sa.

„Už je ráno," zamilovane šepla, stierajúc si sen z viečok.

„To sa ti len zdá," pokrútil mladík vedľa nej hlavou a privinul sa k nej bližšie.

Mladá žena sa pousmiala a obrátila k nemu, láskyplne ho pohladila a dlho sa na neho zadívala. Užívala si každú drahocennú minútu v jeho blízkosti. Tešila sa nádhernému šťastiu, ktoré jej zaklopalo na dvere v jeho podobe. Bol jej najväčšou radosťou i láskou.

„Je čas vstávať," predniesla rozhodne, ale nie prísne, a posadila sa. Jej nahé telo pokrývali lendlhé ohnivé vlasy. „Kým vstaneš, postavím na čaj."

Blonďavá guča vlasov vykukla spod prikrývky: „Ešte nemôže byť ráno," zamraučal, „ten lúč nepatrí slnku, ale svitu mesiaca." Chytil ju za ruku. „Noc bola priveľmi krátka. Trisha, poď ešte späť do postele."

Ryšavá slečna Trisha sa natiahla po zamatové zelené šaty a ladne do nich vhupla: „Ak by som sa nechala obmäkčiť tvojimi prosbami, tak z postele nevyjdeme nikdy," otvorila dvere a vpustila do izbičky ohromne svetlú, ale aj tak hrejivú náruč slnka, „počkám ťa na priedomí." Žmurkla na svojho milého skrývajúceho sa pod paplónom a viac jej nebolo.

Blonďavý mladík Kail sa ešte chvíľu vrtel v posteli, avšak bez jeho drahej mu tam bolo smutno. Premohol svoju lenivosť a vyliezol spod periny. Naťahujúc na seba oblečenie sa ponáhľal sa svojou kráskou.

Trisha zatiaľ uvarila čaj a položila šálky na stolík na priedomí. Zelenými očami sa dívala na výjav vstávajúceho dňa. Z lesov sa vyparovala vlaha, okenice domovov sa otvárali a po dedine sa trúsilo čoraz viac ľudí.

Zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu a spokojne sa usmiala. Milovala takéto rána. Všade vládol pokoj a harmónia. Ak by mala niečo meniť, nespraví tak.

Bystré modré oči blonďavého mladíka hľadali svoju drahú ženu. Zbadal ju za oknom. Ticho, ani čoby myška, sa vkradol za ňu. Nevedel sa prestať kochať jej pôvabným vzhľadom. Slnkom ožarovaná silueta zvodnej krásky bola viac než medom pre jeho oči. Nežne ju objal okolo drieku a obtrel si o ňu líce. Zhlboka sa nadýchol lahodnej vône stúpajúcej z jej šiat, krku a vlasov.

„Óh, ako ja milujem tvoju vôňu," zapriadol zaľúbene.

Trisha rýchlo prekonala prekvapenie z nečakaného dotyku a pomaličky sa k manželovi obrátila, dbajúc na to, aby ju nepustil. Položila mu ruky okolo krku: „Vážne," zdvihla kútik do jemného úsmevu, „len vôňu? Ja na tebe milujem všetko. Tvoje oči, vlasy, ruky..." zamlčala sa nakrátko a pobozkala ho, keď sa od neho oddialila, dodala šibalským hlasom, „a v neposlednom rade pery."

Kail si jazykom strel chuť jahôd, ktorú mu Trishin bozk zanechal. Úsmevne sa posadil povedľa stolčeka a vzal do rúk teplú šálku.

Dvojica mladomanželov si pochlipkávala z čaju a vychutnávala pokojné chvíle šťastia a radosti. Smiali sa a rozprávali, objímali a bozkávali. Minúta po minúte, hodina po hodine, takto okúzľujúco plynuli ich rána a vlastne aj celé spoločne strávené dni.

Ani jeden z nich nevedel uveriť tomu, že tento život nie je len krásnym snom, ale pravdivou skutočnosťou a že ich láska naozaj existuje, je prítomná práve v tomto okamihu a ostane už navždy.

Aspoň to si mysleli. Nemali dôvod pochybovať o svojom šťastí, o žiarivej budúcnosti, o slnkom zaliatych dňoch. Až kým slnko nezahalil šedý závoj, nariasený do ťažkých mrakov.

Prihnali sa odnikiaľ a na svojich dunivých krídlach niesli prísľub, ktorému len málokto porozumel.

Trisha položila svoju šálku na stolček a zíduc z gánku sa zamyslene zahľadela na nebo. Jej manžel už poznal tieto čarodejné pohnútky – nerušil ju teda v čítaní znamenia z nebies. Hoci on sám čarodejom nebol, akýsi zvláštny nepokoj ho zrazu prinútil zamrviť sa a poobzerať dookola.

Ryšavá čarodejnica sa mračila na nebo rovnako škaredo ako ono na ňu. Temné oblaky jej ale svoje tajomstvo vyzradiť nechceli. Trhlo ňou, keď sa jej okolo nôh obtrela strakatá mačka. Vzala ju na ruky a zadumane sa jej prihovorila: „Čo nám to bohovia vravia, Nyra?" Škrabkajúc ju medzi ušami, nahlas premýšľala: „Niečo nedobré je vo vzduchu. Cítiš to?"

Nyra naklonila hlavu a okraje nozdier sa jej pohybovali v lapaní vetra, akoby skutočne niečo cítila.

„Zlá predzvesť. Nedobrá. Mali by sme sa pripraviť na čokoľvek. Niekto dnes bude potrebovať pomoc," riekla Trisha. „Čoskoro."

„Teodor," vyriekla strakatá mačacia papuľka a Trisha sa zachvela. Vedela, že zvierací spoločník, ktorý sa k nej nasťahoval spolu s Kailom, nie je obyčajná mačka, no vždy ju zamrazilo, keď to stvorenie niečo povedalo. Každé slovo mačkolačice bolo ako veštba či varovanie.

Nyra zoskočila s Trishiných rúk a vbehla do tieňa domu. Trisha s povzdychom zavrtela hlavou. Mala dosť zlý pocit zo znamenia v oblakoch, nechcela si pridávať ďalšie starosti podivným chovaním mačky. Koniec koncov to nebolo po prvý raz, čo sa z ničoho nič vytratila.

Zároveň však tušila, že Nyra vie omnoho viac aj o situácii, ktorá sa k nim blížila. Také tušenie mala z mačkolačice vždy.

Sladký začiatok je za nami. Trisha s Kailom sú prototyp zaľúbencov. Mladomanželia stvorení jeden pre druhého. Osudová láska. V akom zmysle osudová sa však dozviete vo zvyšku príbehu. Zďaleka to totiž neznamená iba toto zaľúbené správanie... Dúfame, že sa vám príbeh zatiaľ páči, aj keď sa dej ešte len pomaličky rozbieha.