Hra osudu

8. časť

Nekonečné blúdenie dostalo smer. Mladý mág bol presvedčený o tom, že sa musí dostať do Alvarionu, aby získal odpovede. Veľký biely hrad, ligotajúci sa v lúčoch slnka, uroboros ako znak Alvarionu a ten podivný muž s modrými vlasmi a zlým úsmevom... Znamená to, že má ísť rovno do kráľovského mesta?

Takto zahĺbený do úvah šiel už niekoľko hodín, až úplne opustil mesto s vešticou. Prešiel popri lúkách, cez prašnú cestu, až vstúpil do lesa. Vysoké stromiská ho vítali s príjemným pokojom. Lúče zapadajúceho slnka sa predierali pomedzi listy a nechali vzniknúť čarovnému okoliu. Šero sa plazilo spoza kmeňov a spev vtáctva všetkým dával na známosť príchod noci, hoc bola ešte ďaleko.

Teodor sa rozhodol nájsť si nejakú jaskyňu alebo lúčku, kde by mohol založiť oheň a prespať. Mesto bolo ešte ďaleko pred ním a vracať sa nechcel. A aj tak, spať v lese bude príjemnou zmenou, minimálne to nebude také nepohodlné ako spanie v tmavých uliciach.

Nemusel hľadať dlho, čoskoro totiž natrafil na drobnú, ako sa zdalo neobývanú jaskyňu, ktorá bude dobrým hostiteľom pre dnešnú noc. Nanosil si do nej drevo, raždie a onedlho ho hrial teplý oheň. Bol by aj niečo zjedol, ale keďže nemal pri sebe ani dýku, čo by vedel použiť pri love, musel sa zaobísť len so zelenou stravou.

Usadil sa pred oheň a zaujato sledoval, ako sa postupne prehlbuje šero a nastupuje noc. Sprevádzal ju chlad, predsa len už vládla jeseň. Noci boli omnoho studenšie a dlhšie ako dni.

„Teodor," ozval sa odkiaľsi ženský hlas, načo sa on strhol a pohľadom sa ju snažil nájsť. Nikde vôkol neho však nebola a jemu na telo naskákali zimomriavky. Určite ju poznal, bol si tým istý, no nevedel si vybaviť jej tvár. Nevedel si k nej priradiť absolútne nič, iba to, že ho už raz volala. U veštice. Bol to jej hlas, ktorý mu prezradil jeho meno.

„Teodor," šepla znova a jemu stiahlo vnútro. Chystal sa vyskočiť na nohy a ísť ju hľadať, no skôr než tak spravil, zahmlilo sa mu pred očami a obopol ho pocit, aký mal u veštice, keď sa dotkol gule. Spomínal.

Z tajomnej hmloviny sa ozval zvuk, sprvu sa nedal ničomu prirovnať, no napokon predsa prišiel na to, čo to je. Lístie, teda skôr jeho šum. Obzeral sa vôkol seba, všade bola tma, no on aj tak kráčal. Cítil, ako ťažkými krokmi kamsi ide, netušil ale kam.

Náhle sa potkol a tvrdo dopadol na zem. Popritom čosi vypustil z ruky. Bol to akýsi kameň. Blikal slabou fialovou žiarou, ktorá postupne vymizla. Strašlivo ho pritom bodlo pri srdci, avšak on vôbec netušil prečo.

Odrazu sa čerň začala meniť, povstali pred ním dva obrovské monumenty. Veľký mohutný dub a už známy uroboros. Obaja sa popri sebe točili a medzi nimi žiarilo malé fialové svetielko.

V Teodorovi čosi mocne zapulzovalo a on natiahol ruku, chcel to svetielko uchopiť, vlastniť ho. Dostať ho späť a tu sa zháčil. Dostať ho späť? To by znamenalo, že to svetlo mu nejakým spôsobom patrí, možno patrí tomu fialovému kameňu a teda on chce vlastniť ten?

Strhol sa až pri uchopení onoho svetielka, pretože namiesto kameňa, tmy alebo čohokoľvek očakávanejšieho, držal prst na mape. El Petén na jednej strane, Alvarion na druhej strane a medzi nimi bol les. Zaškúlil, aby videl na názov. Les Posledného plaču. Zamrazilo ho. No bolo to miesto, kde sa tieto dve krajiny spájali a keď posunul prst stranou, odkryl fialovú žiaru. Svetlo toho kameňa, ktorého sila začala rásť a rástla, až kým ho úplne neoslepila a on si musel zakryť oči. Keď sa znova pozrel na svet, bol už späť v jaskyni.

Sedel nepohnuto, presne tak, ako ho tá spomienka našla. Nechápavo sa rozhliadal vôkol seba a snažil sa udržať trasúce kolená. Preglgával chvenie žalúdka i celého svojho vnútra. Bol nadšený, vzrušený. Konečne mal cieľ svojej cesty! Konečne sa mu začalo odhaľovať jeho vlastné ja! Síce formou hádaniek, ale predsa!

Oheň divoko zapraskal a on ľakom div nevyletel na rovné nohy. Bol odrazu tak plný energie, že by aj hneď vyrazil. Zastavil sa náhle a zadíval do plameňov. Les posledného plaču, tak sa to miesto volalo. Znelo to naozaj strašidelne a to, čo ho tam ťahalo, je nejaké svetielko? Väčšie bláznovstvo hádam ani nemohlo byť. Hnať sa na miesto, ktoré má v názve poznámku naznačujúcu koniec, kvôli svetielku. Musel sa zasmiať a nechať nadšenie zo seba opadať. Šialený nápad, radšej by mal ísť do Alvarionu a na nejaké svetielko sa vykašľať.

Z ničoho nič si spomenul na drahokam, fialový kameň, ktorý videl vo vízii u jasnovidky. Kolísal sa zo strany na stranu pred jeho očami. Hlasito zaklial a zvalil sa na bok.

„Fajn! Fajn! Urobím si teda prechádzku do toho lesa, kvôli kameňu!" zadudral a otočil sa chrbtom k ohňu. Síce si to nechcel priznať, ale bol zvedavý, čo za svetlo, vlastne kameň, ho ťahá na takéto miesto.

Spomíname! Od teraz budeme s Teodorom kráčať cestou spomienok a sledovať kam ho dovedú. Objavíme zaujímavé miesta, ako napríklad spomínaný Les posledného plaču a hľadať budeme ešte zaujímavejší predmet a tým je fialový kameň. Vyzerá byť dôležitým medzníkom v príbehu. Skúsi niekto hádať  k čomu bude slúžiť?