Hra osudu

7. časť

Jesenný večer sa rýchlo prehupol do noci. Strieborná kráľovná nebies sa kúpala vo hviezdnom nebi, ukazujúc smrteľníkom iba tenký kosák svojej krásy. Jej zrak dopadal na zem a ukazoval cestu blúdiacim dušiam, ktoré mali dnes príležitosť nájsť cieľ svojho putovania.

Nebol to obyčajný jesenný večer, lež Meriben, sviatok opradený záhrobnou hmlou. Ani čoby vyvieral zo zemských škár, plazil sa mliečny závoj po krajine a zaliezal do každého kúta. Akoby to boli paprče vládcov podsvetia, hľadajúce zablúdencov, čo ešte nenašli cestu do ich ríše.

Vrany vzrušene krákali a vadili sa na stromoch. Bola to noc, kedy cítili prítomnosť svojho partóna, boha Maerta, najsilnejšie spomedzi ostatných dní. Aj hady vyšli v nezvyčajnú nočnú hodinu a strácali sa v hmle, skrze ktorú ich hladila veľká hadia matka Nassi.

Nejeden čarodejnícky oltár tej noci zasvietil desiatkami mihotavých plamienkov, osvetľujúcich drevené, hlinené, sklenené, kovové či iné podobizne vrany a kobry. Nad dvoma strážcami podsvetnej brány sa skláňal tretí boh, ich otec Sythi, stvoriteľ a najvyšší pán posmrtnej ríše.

Takýto oltár stál i v chalúpke, v ktorej žila prekliata čarodejnica. Kedysi v nej žila čarodejnica. Teraz z nej už bola len žena ctiaca si bohov nadovšetko a jediné, čím pripomínala kedysi mocnú čarodejnicu, boli iba sušené bylinky visiace zo stropu jej príbytku. To bola jedna z mála schopností, čo jej najvyšší sudca pri výmere trestu nevzal: stále dokázala pomôcť ľuďom liečivou silou byliniek. Na žiadne čarovné účely ich už ale nevyužívala.

Trisha zapálila poslednú vysokú sviecu, ktorá stála medzi modlami Maerta a Nassi. Plameň zdola osvetľoval tmavofialového draka s krídlami rozprestretými nad svojimi deťmi, a jeho prísnemu výrazu dodával strašidelnosť.

„Vzdávam vám úctu, strážcovia brány večnej ríše, a klaniam sa pred vládcom vášho kráľovstva," riekla polohlasne, „dajte, aby tieto plamienky pomohli nájsť cestu tým, ktorí blúdia."

Otvorila vnútorné okná a aj do nich poukladala sviečky. Zapozerala sa skrze okno na hmlu, ohlodávajúcu vonkajšok. V okennej tabuli sa odrážala jej bledá tvár, lemovaná sivými vlasmi, toľko sa nehodiacim k jej mladosti. Pohľad červených očí dvihla ku kopcu, kde sa pred vyše rokom odohrala najväčšia tragédia jej doterajšieho života. Dedinčania ho odvtedy nazývali prekliatym kopcom, miestom smrti a hriechu. Nik tam nechodieval. Iba tá jediná, ktorá poznala pravdu o všetkom, čo sa onoho osudového večera udialo.

Na okenný parapet vyskočila strakatá mačka, pretrhnúc nostalgické myšlienky svojej panej. Po Kailovom skone sa mačkolačica rozhodla ostať v spoločnosti smútiacej mladej ženy a tá bola teraz jej paňou. Trisha zaborila prsty do jej strapatej dlhej srsti a poškrabkala ju medzi ušami.

„Je načase pohnúť sa ďalej, Nyra," povedala a vzala svoju brašnu. Vstúpila do izby, v ktorej kedysi spávala, ale už dlhé mesiace sa vyhýbala čo i len vkročeniu do nej. Do jej a Kailovej spálne. Nevetraný vzduch ju nutkal na kašľanie, ale ovládla sa. Cítila sa tak osamelo a bola jej zima, keď prechádzala izbietkou. Z kúta vzala Kailov luk, zvyšné šípy a prevesiac si všetko cez rameno, vyšla z domu.

Kým stúpala hore kopcom, hlavou sa jej preháňalo mnoho ľútostivých myšlienok. Všetky ich zaháňala preč odhodlaním preniesť sa cez minulosť. Hoci sa zdalo, že rany na duši sa nikdy nezahoja, odmietala sa zožierať celý zvyšok života pre niečo, čo už aj tak nezvráti. Pokúsila sa a nepodarilo sa jej to. Mohla sa s tým len naučiť žiť.

Na mieste, kde vyhasol Kailov život, rástol ker divých čiernych ruží. Vyrástli tam samé od seba krátko potom, čo dedinčania pomohli Trishy pochovať jej manžela. Obtáčali sa okolo náhrobku, na ktorom bolo vyryté meno milovaného. V tejto ročnej dobe už boli odkvitnuté a ostali po nich iba tŕne a niekoľko jedovatých čiernych šípok.

Na náhrobku sedela vrana a zobákom si čistila krídlo. Vôbec sa nezľakla, keď Trisha položila na zem tašku. So záujmom dokonca sledovala aj jej rozkladanie ohňa vedľa hrobu.

„Zbohom, môj milovaný Kail," riekla láskyplným hlasom, hladiac meno na náhrobku rovnako nežne, akoby tam ležal on sám. „Navždy ostávaš v mojom srdci."

Vrana zakrákala, ani čoby sa jej vysmievala, ale Trishino mávnutie rukou ju stále neodohnalo. Nyra, ktorá sa znenazdajky objavila pri svojej panej, na vranu zaprskala, ale tá len zaškriekala zasa na ňu. Mačka vyskočila za vtákom a až vedy sa čierne pierka vzniesli do vzduchu, aby unikli pred lovcom.

Trisha zavrtela hlavou. Zovrela v rukách Kailov tulec, šípy i luk. Podržala ich nad ohňom. Z prstenníka si zložila prsteň, ktorý jej Kail daroval v deň, kedy si vymieňali sľuby, a nastokla ho na jeden šíp. V oboch rukách zovrela všetko, čo po Kailovi mala.

„Strážcovia Maerte a Nassi, odpustite mi moju trúfalosť," šepkala plameňom, „veľký Kailon, odpusti mi moju hriešnosť. V dnešný večer trhám putá, ktoré ma viažu k minulosti, a ponížene vás prosím o vaše odpustenie."

Ruky sa jej triasli v nerozhodnosti, či sa naozaj chce rozlúčiť so všetkým, čo jej po Kailovi ostalo. Napokon sa odhodlala a otvorila dlane.

„Zbohom."

Luk, tulec, všetky šípy a prsteň vkĺzli do plameňov a tie sa ich ihneď chopili. Trishu zaštípal v nose pach páleného dreva a peria. Zakrútila sa jej hlava v pripomienke smrtiacej mágie, ktorá páchla presne takto. Lanko na luku prasklo a do ovzdušia sa vznieslo množstvo iskier. Spolu s nimi vyletela z ohňa aj neviditeľná sila, ktorá mladej žene vrazila do hrude a hodila ju na zem.

Trisha najprv pocítila udretý chrbát a potom slabosť. Podobnú, akou ju pred rokom súdili bohovia. Nedokázala sa pohnúť ani vyriecť slovko. S očami dokorán sledovala, ako nad ňou spomalene máva krídlami vrana, ani čoby si na ňu chcela sadnúť. Potom všetko potemnelo a Trisha uvidela Kaila, ležiaceho naboku na zemi. Presne tak, ako ho zbadala v osudný večer po návrate domov.

Zo šera sa vynorila ďalšia postava. Bol to vysoký muž v plášti s uroborom vyšitým na chrbte. Stál nad Kailom a modrými očami sa na neho uprene díval. Nehýbal sa, len záhrobný vánok strapatil jeho tmavomodré vlasy.

Okolím sa rozliehalo krákanie vrany; nie však posmešné – skôr nástojčivé. Upozorňovalo ju na niečo, čo videla.

Otázky jej zhrýzali myseľ a každú z nich ucítila ako bodnutie, ktoré sa nezahojí, pokým nezistí odpoveď. Najväčšiu ranu do nej vyryla tvár neznámeho muža, dívajúceho sa na mŕtveho Kaila. Kto bol ten človek?

On, ozval sa jej v hlave hlas, ktorý mohla pripísať vnútornému hlasu, intuícii či bohom, bol to on.

„Bol to on," zopakovala Trisha polohlasom, „bol to on, kto zabil môjho Kaila. Neznámy mág, nesúci znamenie urobora."

Bol to on!

Aj bez toho, aby hlas v jej hlave znova poukazoval na túto skutočnosť, Trisha pochopila. Bohovia jej vo chvíli jej rozlúčky s minulosťou ukázali, kto za všetkým stojí. Ten mág, ktorého prítomnosť cítila vo svojom dome i u sedliakov. Ten mág, ktorý preklial dievčatko. Preklial dievčatko a zatiaľ čo ona sa ním zapodievala, on mal voľnú cestu ku Kailovi.

Ten mág, ktorý sa nehybne díval na výsledok svojej práce. Ktorému sa Trisha teraz dívala do tváre, azda aby si ju naveky zapamätala. Cítila, že ju napĺňa hnev, nedokázala sa však stále ani pohnúť.

Naraz všetko pohltila tma, do ktorej sa ozývalo iba hlasné krákanie vrany, a Trisha pocítila na tvári šteklenie pierok odlietajúceho vtáka i studený vánok z jeho krídel.

Môžeš poraziť čierneho kráľa a oslobodiť z jeho väzenia toho, koho doň vrhli čierni jazdci?

Tie slová, z ktorých číhal chlad, zanechali bielovlásku v spánku, ktorého jediným snom bola postava mága so znamením hada požierajúceho vlastný chvost.

Takže sviatok Meriben. Zbohom, ktoré prichádza po poslednej rozlúčke - až vtedy, keď je človek pripravený pohnúť sa zo zajatia smútku. Trisha sa o to pokúsila, avšak jej rozlúčka s Kailom sa akosi zvrtla. Výjav, ktorého sa stala svedkom, jej nedovolí opustiť myšlienky na Kaila. Práve naopak ju povzbudí do cesty, na ktorú sa čoskoro vydá.