Hra osudu

5. časť

Šiel deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, až odveký zub času odkrojil poriadny kus zo života mladého muža. Ten sa práve zobúdzal na narastajúci ruch. Roztvoril oči a privítal ďalší nepoznaný deň. Dolámano sa pomrvil a pozviechal zo zeme. Vyšiel z uličky, kde trávil predošlú noc a vykročil vpred.

Jeho kroky na prebúdzajúcej sa ulici zneli cudzo a postupne sa strácali v rámuse otvárajúcich obchodov, okeníc a rozhovorov ľudí. Mladík sa obzeral vôkol seba. Samé neznáme tváre, uličky, nadpisy, dokonca ani toto mesto nepoznal.

Zastavil sa pred výkladom jedného z krámikov a zadíval sa na odraz v ňom. Pozeral sa naň mladý muž s modrými vlasmi a rovnakými očami, ale kto bol ten cudzinec? Kam patril? Kde mal rodinu, kde žil a vlastne, ako sa vôbec volal?

Telom mu prebehlo ani tisíc ihlíc, ktoré sa do neho zabodávali v krutom poznaní, že nevie o sebe absolútne nič. Nepozná ani svoje meno, čo môže byť horšie? Túlať sa svetom a dúfať, že narazí na niekoho, kto bude vedieť, kým je? Spomienky sa mu už niečo okolo roka nechceli vrátiť. Nevedel si spomenúť na nič pred osudným dňom, kedy sa zobudil v akomsi lese, úplne sám. Netušil, prečo tam bol, ako sa tam objavil, odkiaľ prišiel.

Vzdychol si zúfalo a vykročil vpred. Čo iné mohol robiť? Nič mu nezostávalo, nemal sa o čo oprieť, len ďalej beznádejne prechádzať rušnými ulicami. Možno raz naozaj narazí na niečo, alebo niekoho, kto mu pomôže si spomenúť. Stačila by jediná spomienka, aspoň nech vie, ako sa volá.

Mladého muža jeho nohy zaviedli na námestie, kde spala obrovská fontána. Monumentálne dielo. Obkolesená bola bielym kameňom, ktorý ju snáď mal chrániť.

Podišiel k nej bližšie a pozorne si prezeral detailnosť sôch. Vyzerali ako sestry, no na tvárach mali smutné výrazy a obracali pohľad k najstaršej z nich. Tá nešťastne hľadela vpred a načahovala ruku kto vie za kým a jeho pri srdci bolestivo bodlo.

Nešťastnica mu pripomenula, že kdesi v tomto svete možno čaká aj jeho žena, alebo dcéra, či syn, ktorí tiež hľadajú svojho otca a manžela. Žialia za ním a úpenlivo na neho volajú, pričom on ich nemôže počuť. Nepozná totiž ani ich tváre. Zaštípali ho oči v návale slaných sĺz a on vydvihol tvár k fontáne, ktorej voda sa ligotala v žiari slnka.

„Prečo smútiš, cudzinec?" ozval sa k nemu ženský hlas. „To ťa až tak dojala táto socha?"

Mladík sa strhol a chrbtom ruky si utrel slzy a až tak sa k narušiteľke otočil. Bola to mladá žena tmavej pleti. Mandľovo krojené oči, pestrofarebné oblečenie, početné náramky i náušnice poukazovali na jej orientálny pôvod.

„Samotná socha nie," pokrútil hlavou žmúriac na dievčinu, „ale skôr jej osud."

„Naozaj to bol jej osud?" zatiahla a pôvabne k nemu prikročila. „Alebo to bola jej nešťastná tvár, ktorá sa dotkla toho tvojho?"

„Toho môjho?" zopakoval zadumane a obozretne sledoval tajomnú ženu. „Ako to myslíš? A kto vlastne si? Prečo si za mnou prišla?"

Deva sa zasmiala: „Nepokladáš správne otázky, cudzinec," sadla si na kameň tvoriaci ochranný kruh pre ženské sochy, „naozaj som to ja, kto prišiel? Nie si to náhodou ty, kto hľadal mňa?"

Zabodla do neho prenikavé oči a on mal pocit, že mu vidí azda až do žalúdka. Ostro pokrútil hlavou. Kto je tá žena? Prečo je tu? Prečo sa s ním zahráva? Vie o ňom snáď niečo, čo on nie?

„Nemám čas na hlúpu hru," odsekol jej, „iba žeby toto nebola hra. Kto si? Poznáš ma?"

Dievčina vyskočila na rovné nohy a jemne sa mu uklonila: „Som Alesa, jasnovidka a poznám ťa len natoľko, koľko mi dovolíš," zasmiala sa, ale keďže na ňom videla, že ho jej odpovede vytáčajú, dodala, „poď, možno sa nám podarí nazrieť do studnice tvojich spomienok a uvoľniť tak ich tok."

Prešla hravo okolo neho a poza plece do neho ešte trocha zabŕdla: „Nič neostane navždy skryté, stále existuje kľúč. Treba ho len vedieť nájsť a použiť. Od toho som tu ja."

Cudzinec nepremýšľal. Nasledoval ju. Čo mohol stratiť? Taká príležitosť sa mu už nenaskytne.

Veštica doviedla zákazníka do svojho obchodíku. Bol drobný, zasadený v jednej z vedľajších ulíc, no nevyzeral nejako strateno. Predsa len ten, kto potreboval pomoc si obchod našiel, alebo si ho našla jeho majiteľka. Otvorili dvere, ktoré zvončekom upozorňovali na ich príchod. No tentoraz na ich volanie odpovedali len mnohé prapodivné predmety.

Mladík si ani nedokázal predstaviť na čo to všetko slúži. Rôzne gule, amulety, palice či vrecká s nejakým skrytým obsahom. Ruky mu zabrneli. Tento obchod bol nasýtený mágiou, nebol síce mágom, ale toto vedel. Do nosa mu udierala strašne známa vôňa. Bylinky. Sviece. Až sa mu z toho zakrútila hlava a musel sa niečoho prichytiť.

Jasnovidka si ho prezerala: „Niekedy nás nevedomosť chráni," riekla, aj keď vedela, že jej varovanie ho neodradí, „možno bohovia chceli, aby si si nič nepamätal, pretože minulosť bola priveľmi bolestná."

„Je mi to jedno," odvrkol jej snažiac sa nadobudnúť rovnováhu, „nestojím o ochranu, pri ktorej stratím všetko. Aj sám seba. Nechce sa mi blúdiť v hmle, nechce sa mi nepoznať svoju vlastnú tvár v odraze. Nevedieť ani svoje meno!"

Zaťal päste a narovnal sa: „Som pripravený, nech už poznanie donesie čokoľvek!"

Alesa prikývla, vedela, že takto odpovie, no musela ho varovať. Podišla ku závesu tvoreného z miliónov drobných mincí: „Ak tadiaľto prejdeš, nebude cesta späť." Upozornila ho posledný ráz a sama sa stratila v štrngajúcom závoji.

V tejto kapitole sa prenesieme ďaleko na neznáme miesto k rovnako neznámej postave... Povedzte, viete si predstaviť, žeby ste nepoznali svoj odraz v zrkadle? Nevedeli svoje meno? Zaiste to je veľmi nepríjemné a práve s tým sa musí biť aj naša postava. Prečo by sme mu to mali uľahčovať hejže :D ? Ale kto to v skutočnosti je a ako sa má jeho život prepojiť s prekliatou čarodejnicou Trishou? Pomôže mu jasnovidka Alesa? Tak na časť týchto otázok nájdete odpoveď v piatok :)