Hra osudu

14. časť

V El Peténe Trishu privítala teplá jeseň. Stromy zhadzovali farebné listy a pobrežím sa preháňal vánok, ktorého chlad zohrievalo slnko. Prístavné mestečko žilo ruchom všedného dňa a najväčšou udalosťou bol zjavne príjazd Slobodného albatrosa, pretože Amariinu posádku ihneď obklopili zástupy ľudí, s ktorými kapitánka kupčila.

Trisha sa poďakovala za možnosť zviezť sa s nimi a rozlúčila sa s veliteľkou lode. Keďže El Petén bol ľudským kráľovstvom, nie magickým ako Alvarion, striebro-vlasá žena s červenými očami tam bola terčom pozornosti a tak siahla po kapucni, aby sa nemusela predierať zvedavcami či poverčivými ľuďmi. Tušila, že jej to nebude nič platné, nakoľko Nyra s jej trojfarebnými vlasmi, opálenou pokožkou a divokým pohľadom rôznych očí na seba lákala pozornosť každého, koho stretli.

A tu sa Trisha zmýlila. Keď sa konečne vymotala z najväčšieho huriavku, uvedomila si, že o ňu nikto nejaví záujem. Ani o jej spoločníčku – a práve v tom bol problém. Po Nyre nebolo ani stopy. Skúsila ju volať a vrátiť sa kúsok cesty, ale ani po dievčati, ani po mačke nenašla žiadnu stopu.

Už sa začínala zmierovať s tým, že je to ďalší z úskokov nepredvídateľnej mačkolačice – často sa na niekoľko hodín alebo dní vyparila, aj keď predtým žila s Trishou a Kailom, a potom sa vrátila, akoby sa nechumelilo. Trisha očakávala, že aj toto bude ten prípad.

„Čoskoro sa s ňou stretneš," ozval sa ku Trishy medový hlas. Otočila sa za jeho majiteľkou. Opálená pokožka, sivé mandľové oči, mäsité pery a nespočetne veľa náramkov, či náušníc prezrádzalo, že táto žena pochádza z Púštnych zemí.

„Vítam ťa v El Peténe, moje meno je Alesa," uklonila sa zdvorilo, „som medzníkom na tvojej ceste. Otázky už visia vo vzduchu a okolo nich plavú aj odpovede. Pomôžem ti nájsť tie správne. Poď." Chytila ju za ruku a tiahla za sebou.

Trisha sa ani nestíhala diviť, iba široko pleštila oči. Nechápala čo sa deje, kto je táto žena a kam ju vedie. O akých otázkach a odpovediach to hovorila? A vlastne prvou vetou naozaj narážala na Nyru?

Alesa voviedla Trishu do svojho malého obchodíku. Z prvého pohľadu vyzeral normálne a prehliadnuteľne, no keď doň človek vstúpil, ocitol sa odrazu vo svete mágie. Všelijaké kamene, symboly, či pach bylín. Trishy to prišlo tak zvláštne blízke, avšak tá zmes videného a cíteného bola tak rozličná až ju to miatlo.

„Prepáčte," šepla Trisha, „ale ako ste ma našli? Prečo som tu? Kto ste?"

Alesa sa milo usmiala: „Priviedol ma k tebe osud. Som jasnovidka a ty si tu, aby si vykročila na svoju cestu správnou nohou."

Trisha sa zmohla iba na: „Čože?" Vďačne prijala chvíľu, kedy jej jasnovidka dala možnosť vydýchnuť a utriediť si, čo sa deje. Keď sa ako-tak zorientovala, povedala: „Ja som stratila..." chcela povedať, že stratila svoju spoločníčku, ale Alesa jej vošla do myšlienky so slovami:

„...správny smer. Vlastne ani nie, smer máš dobrý. Iba si stratila správny vietor, ktorý ťa tým smerom poháňa."

„Si jasnovidka," skonštatovala Trisha, vzdávajúc zdvorilostné vykanie, „a priviedol ťa ku mne osud. Ale ja jasnovidka nie som a tvojim slovám nerozumiem. Hľadám svoju spoločníčku a musím pokračovať vo svojej ceste, takže ak mi nechceš povedať niečo normálnym spôsobom, porúčam sa."

Chcela sa postaviť od stola, za ktorý ju Alesa usadila, ale hostiteľka ju chytila za ruku. Jej náramky i náušnice kovovo zaštrngali, keď sa nahla ponad stôl, ťahajúc Trishu naspäť na miesto.

„Viem, kam ideš, viem aj prečo a za kým," riekla tajomne, „ale ty nevieš, za kým vlastne putuješ. Myslíš si, že v Alvarione ťa čaká vrah tvojho milovaného? Myslíš si, že ti povie, prečo ti ho vzal?"