Hra osudu

15. časť

Alvarionské kráľovské mesto bolo obrovské a plné života. Aj napriek chladnému popoludniu bolo v uliciach mnoho ľudí. Teodor si všimol, že takmer všetko to boli mágovia; každého zdobil farebný magický kameň, amulet, či už bol zavesený na krku, vsadený do náramku, do prsteňa, diadému alebo do palice, o ktorú sa dotyčný opieral. Iba pramálo bolo ľudí na prvý pohľad obyčajných a bez iskry mágie v očiach.

Jedno však mali všetci spoločné: uhýbajúc z cesty kráľovskej garde, dívali sa na Teodora ako na zjavenie. Niektorí potešene, iní šokovane a všetci do jedného si šuškali. Poniektorí na Teodora ukazovali a krútili hlavami.

On sa cítil stratený a nevedel, ako má na ich pozornosť reagovať. Radšej iba hľadel nadol a snažil sa nevšímať si ich. Tu a tam sa mu do uší dostalo jeho meno, potom zasa Samaelovo a počul aj Kail, avšak hoci mu pripadalo povedome, nevedel ho k nikomu priradiť. Samaela sa pýtať nechcel. Počas cesty sa s ním len sporadicky rozprával a dával si naňho pozor. Mátalo ho Feyino varovanie a neustále ho sprevádzal čudný pocit ťažoby, keď bol v jeho blízkosti.

„Vitaj doma, braček," ozval sa k nemu Samael a Teodor dvihol pohľad pred seba. Zistil, že kým blúdil vo svojich myšlienkach, vošli hlboko do mesta a ocitli sa pred bránou kráľovského hradu. Bola ešte otvorená dokorán a len čo ňou prešli, vykreslil sa pred nimi dlhý chodník vedúci ku samotnému zámku.

Sídlo kráľa bolo rovnako ohromné ako mesto, v ktorom stálo. Hrad bol postavený z bieleho kameňa, ktorý sa nádherne ligotal v slnečných lúčoch. Jeho veže sa tiahli do úžasných výšav a okolo ich vrcholcov krúžili akési dravce. Keď Teodor zaškúlil do tej výšky, uvedomil si, že to nie sú obyčajné vtáky, ale rovno draci, veľkosťou zodpovedajúci rysovi. Prekvapene pozrel na Fey, ktorá tie lietajúce siluety bdelo sledovala, ale nevyzerala prekvapená, že ich vidí.

Chodník ku zámku bol lemovaný stromami s modrou kôrou a rôznofarebným lístím, ktoré už znavené jeseňou opadávalo. Celá cesta bola vystlaná šušťavým lístím, akoby to bol koberec.

Teodor bol unesený čarovným prostredím, mágia sálala azda zovšadiaľ. Netypické stromy, perleťový hrad, či nezvyčajné dravce s ešte vyberanejšími zvukmi, ktoré sa rozliehali po okolí a všetko to doplňovali. V ich závoji začul Teodor svoj vlastný hlas, avšak omnoho tenší, než má teraz. Volal na niekoho. Sprvu nerozumel, no keď drobnú osôbku zazrel, ako uteká medzi stromami a hádže lístie na o niečo staršieho blonďavého brata. Zreteľne počul.

„Kail, Kail! Určite ma nechytíš!" kričala jeho malá podobizeň na brata. Ten sa zasmial a rozutekal za ním. Naháňali sa v kráľovskej záhrade až pokiaľ obaja neskončili na zemi a nepokračovali vo vojne s lístím.

Teodor sa pousmial, na chvíľu mal pocit, že tá strašná ťažoba zo Samaelovej prítomnosti bola preč, no iba dovtedy, kým jeho topánky nezaklopkali na schodoch vedúcich do hradu.

Zatajil dych a pevne si zovrel dlane. Z neznámych príčin ním lomcoval nepokoj. Akoby sa bál vstúpiť do onoho hradu, akoby z neho nemalo byť návratu. Navyše, keď sa obzrel tak vedľa neho stál Samael a tváril sa nad mieru spokojne. To mu na kľude rozhodne nepridalo, ba dokonca sa v ňom rozozvučal akýsi poplašný zvon a jeho odrazu zachvátila panika.

Fey to na ňom vycítila a obtrela sa o neho: „Poznanie stále prichádza so strachom. Som tu s tebou."

Teodor vďačne prikývol, aspoň trocha to zmiernilo jeho nepokoj a vstúpil po bratovom boku do hradu. Akonáhle vošli do prvej chodby, neprestával vychádzať z údivu. Vysoké steny, veľké obrazy, dlhé chodby vystielané všakovakými kobercami. Krásne zdobené kahance, či sochy so symbolmi Alvarionu. Bolo to jednoducho úžasne. Strach, ktorý ho zvieral bol ta tam a nahradil ho príjemný pocit, že je doma. Až táto podivnosť zosúladená do jedného obrázku mu dala pocit, že je na správnom mieste.