Hra osudu

22. časť

V nasledujúcich dňoch sa nad Alvarionom rozhostil sivý mrak smútku za zosnulým kráľom. Podľa tradície sa čakalo tri dni od smrti, kým uložia panovníka do hrobky medzi jeho predchodcov. Počas týchto troch dní sa v Ench Magicien zoskupovali ľudia zo širokého okolia – z takých končín Alvarionu, do ktorých sa stihla dostať zvesť o smrti v kráľovskej rodine. Schádzali sa najmä príbuzní a dôležité šľachtické rody mágov aj nemágov. Mnohoraké návštevy sa chodili pokloniť zosnulému kráľovi, ktorý vo veľkom chráme bohov podsvetia vyčkával na svoj odchod do ich ríše.

Deň pred pohrebom prebehla poprava vraha princa Kaila. Na tom mrazivom predstavení sa zišli najmä nemágovia. Práve pre tých bol Kail ako nemagický princ Alvarionu nádejou v lepší život, v koniec utláčania mágmi. Volali po smrti toho, kto im vzal obľúbeného princa a dočkali sa svojej pomsty.

Čo sa už ale nedialo na verejnosti, lež v podzemných jaskyniach alvarionského hradu, bolo zničenie vrahovho amuletu. Diamantový drak, ktorý mal svojimi zubmi rozdrviť Narathov ónyx, bol skutočným drakom: bytosťou žijúcou v jaskyniach, ktorej kožu pokrývali skaly a z nich čnejúce kryštály. Zuby mal ploché, vôbec nie ostré ako draci mávajú, avšak jeho potravou nikdy nebolo mäso, lež kamene a tie drvil práve svojimi diamantovými zubmi.

Trisha všetko toto dianie sledovala z prvej ruky. Rozhodla sa ostať na hrade do pohrebu kráľa. Aj keď mala iba raz možnosť vidieť ho a neukázal sa jej v najkrajšom svetle, ctila ho ako rodiča svojho manžela a tak ho chcela vyprevadiť do siene predkov. Zároveň s ním mali do hrobky pochovať meno Kaila a hoci mala obavy, či zvládne po druhý raz sa s ním lúčiť, zotrvala.

Skrze okno komnaty, v ktorej ju ubytovali, sledovala davy mágov a nemágov, ako postupujú od hradu ku chrámu, na ktorého streche sa vynímala podobizeň boha Maerta, a v ktorom sa klaňali mŕtvemu kráľovi. Od svitu do mrku sa tam vystriedali stovky, ba až tisíce ľudí.

Premýšľala nad Alvarionom i nad sebou. Prišla sem, aby našla pravdu o Kailovej smrti a to sa jej podarilo. Lenže čo teraz? Má sa vrátiť do Zeme dračích lordov? Do dediny, kde už nie je nápomocnou čarodejnicou, ale iba prekliatou bylinkárkou, na ktorú sa ľudia pozerajú pomedzi prsty kvôli jej hriechom? Pristihla sa pri myšlienke, že by ostala v Alvarione a vyskúšala žiť tu. Nejaký kúsoček miesta by si už našla. Veď jej už bolo povedané, že do výzoru Alvariončanov zapadá na výbornú... Tu by sa nemusela hanbiť vyjsť na slnko. Netrýznili by ju tu spomienky na Kaila. Tie nedokázala spáliť tak, ako jeho luk a šípy. Hoci by si priala zabudnúť na tú veľkú bolesť, nedalo sa.

A v tomto hrade to bolo ešte horšie. Z obrazov sa na ňu usmievali Kail, Teodor i Samael. Pri jednom sa jej chcelo plakať, pri druhom sa od zlosti triasla. Nebolo jej tam ľahko, ale keď si raz zaumienila vydržať, tak musela zaťať zuby.

Spoločnosť jej robili aj Alesa s Nyrou. Trisha už vzdala počúvať ich rozhovory, lebo nepoznala nič neznesiteľnejšie než debatu jasnovidky a mačkolačice. Tvárili sa, že hovoria o obrovských tajomstvách vesmíru a pritom nepovedali nič, čomu by človek rozumel. Ale aj tak bola vďačná za ich prítomnosť. Aspoň sa necítila osamelo.

Nepokojné myšlienky ju zaviedli aj ku nastávajúcemu kráľovi Teodorovi. Keď s ním naposledy hovorila, bol zmätený z akéhosi spomínania, do ktorého upadol v hostinci. Hoci odvtedy ubehli sotva dva dni, zdalo sa jej to ako večnosť. Cítila sa, akoby nedokončili rozhovor, aj keď ich spoločný cieľ – nájdenie Kailovho vraha – bol hotový. Možno to v nej vyvolávali Nyrine slová, ktorými ju zabrzdila od osobnej pomsty Narathovi. Keď sa na nich mačkolačice znovu pýtala, tak dostala nejasnú odpoveď.

Nechceš vidieť, čo odhalí pravda, keď jej hladinu rozčerí aj posledná kvapka poznania? Dobiedzal do nej Nyrin hlas. Trisha si najprv myslela, že tou poslednou kvapkou bolo odhalenie mena nového alvarionského kráľa, teda Teodora, ale Nyra tvrdila, že to nemá nič spoločné s pravdou, o ktorej ona hovorí.