Hra osudu

12. časť

Trisha by si nikdy nebola pomyslela, že sa jedného dňa bude plaviť po mori. Za svoj doterajší život mala iba párkrát možnosť vidieť zdanlivo nekonečnú pláň modrých vĺn a hoci ju považovala za pastvu pre oči, cítila rešpekt a do istej miery aj strach v otázke prekročenia tej masy vody. Kým bola ako dieťa v učení čarodejníka Pattana, tak slýchala mnoho o bohovi morí, Vanduosovi, ktorého vrtochy často privádzali námorníkov do úzkych a neraz skončili až pred bránami podsvetia. Trisha preto považovala ríšu oceánov a morí za nebezpečnú a dokiaľ nemusela, nenavštevovala ju.

Hľadanie odpovedí ju však zaviedlo práve k obávanému živlu. Tvár Kailovho vraha, ktorú každú noc vídala v snoch, ju tiahla do Alvarionu a ten ležal až za Stredozemným morom.

V prístave Roón, ktorý bol najväčším prístavom Zeme dračích lordov, sa jej nepodarilo nájsť žiadnu loď plaviacu sa do Alvarionu. Necítila sa z toho však sklamaná; vedela, že cesta za pravdou nebude jednoduchá a prekážky skôr či neskôr začať museli.

„Alvarion je obrovská zem, zámorská veľmoc! Ako to, že sa tam nikto neplaví?" hromžila Trisha, keď jej už štvrtý kapitán dal zápornú odpoveď. Dokonca sa jej vysmial, že je kapitánom lode plnej námorníkov, nie samovrahov.

„Ženieš sa do kráľovstva, o ktorom nič nevieš," zavrtela hlavou jej spoločníčka. Nyra sa rozhodla, že ostane vo svojej dievčenskej podobe, aby nepútala toľko pozornosti. Trisha si o tomto zámere myslela svoje, nakoľko dievča s bronzovou pokožkou, trojfarebnými vlasmi a rôznofarebnými očami priťahovalo viac pozornosti ako ona. A to už bolo čo povedať, keďže na mladú sivovlasú devu s krvavým pohľadom sa s údivom pozeral každý, okolo koho prešli.

„Na lodi zistím všetko, čo potrebujem vedieť o tej zemi," odvrkla Trisha. Hoci mala mačkolačicu rada a od Kailovej smrti jej bola jediným spoločníkom, ktorý jej pomohol prekonať to najťažšie obdobie, niekedy s jej poúčaním a obrazným vyjadrovaním strácala trpezlivosť.

Ďalší oslovený námorník – bol to polonahý pirát, ktorého Trisha poprosila, aby ju vzal za kapitánom – tvrdohlavo odmietal priviesť ženu na palubu. Ešte k tomu ženu očividne prekliatu. Zdúchol skôr, než sa Trisha stihla akokoľvek obhájiť.

„Muži a ich poverčivosť," ozval sa znenazdajky ženský hlas, „takým ako on srdečne prajem plaviť sa na mojej lodi."

Trisha sa obrátila k neznámej, ktorá sa vysmievala predošlému pirátovi. Pohľad na ňu ju šokoval: stála pred ňou kapitánka. Mala ešte tmavšiu pokožku než Nyra, mužské nohavice, kapitánsky kabátec a námornícky klobúk, spod ktorého jej na chrbát padal vodopád čiernych kučier.

Černoška, ovešaná amuletmi ako sa na ženu z Púštnych zemí patrí, pokračovala: „Odpusť, že som si vypočula váš rozhovor. Jeho škriekavý hlas sa nedal prepočuť. Mám pre teba jednu radu. Priamo do Alvarionu sa nebude plaviť nikto, pretože pred ním zúri nekonečná búrka a iba samovrah by sa do nej vrhol dobrovoľne. Čo keby si zmenila taktiku? Preplav sa do El Peténu, obyčajného ľudského kráľovstva bez magickej bariéry, a do Alvarionu prejdeš suchou nohou."

Trisha sa zamyslela. Poznala mapu sveta a vedela, že El Petén hraničí s Alvarionom, ale ísť okľukou cez neho by znamenalo zdržanie. „Bude to trvať dlhšie."

„Ak sa ponáhľaš, tak leda do hrobu," mykla plecami kapitánka, „a myslím, že obchádzka je stále prijateľným riešením, keďže priamo do zeme mágov sa nebude plaviť nikto."

„Múdri vravia, že pomaly ďalej zájdeš," podporila ten návrh aj mačkolačica.

Trishy neostalo iné, než sa vzdať. Uznala, že obe ženy majú pravdu. Porazene sa teda opýtala: „A ty vieš o nejakej lodi, ktorá sa plaví do El Peténu?"