Hra osudu

2. časť

Nyra sa objavila až po dlhšej chvíli, keď už obaja mladí ľudia sedeli vnútri domu, skrývajúc sa pred vetrom, ktorý sa prihnal rovnako rýchlo ako tmavé mraky. Strakaňa potichučky obišla Trishu, ktorá sa hrabala v sušených bylinkách, a našla Kaila osamote v spálni. Obtrela sa mu o nohu, čo ho vyľakalo, až zhíkol.

„U všetkých ďasov, Nyra," uľavil si a vydýchol, „viem, že našľapovať potichu je výsadou mačkolakov, ale nedes ma aspoň keď vo vzduchu visia mrákoty."

„Mrákoty?" zamrnčala mačka. „Strelec niekedy vystrelí a nevie, či trafil cieľ. Ty nevieš, že si vystrelil a cieľ si prevŕtal skrz-naskrz."

Záhadné slová mačkolačice sa Kailovi zaryli pod kožu práve tak, ako šíp do trafeného cieľa. Nemusel sa ani opýtať, ako tie slová myslela, a ona mu odpovedala:

„Nemôžem nájsť Teodora. Môj zrak nikde nevidí žiaru jeho drahokamu." Nervózne švihala chvostom, uprene hľadiac na Kaila svojimi zeleno-modrými očami.

Kail zatajil dych a podišiel k Nyre. Zaháňal všetky katastrofické predstavy, čo všetko sa mohlo stať. Lež jedno vedel, aj keď nebol mágom či čarodejom: ak mačkolak nevie nájsť amulet mága, nikdy to nič dobre neznamená.

„Musíš to skúšať ďalej. Ak to nejde s amuletom, hľadaj jeho samotného, nemohol predsa..." zahryzol si do pery a vnútrom mu zatriasol strach.

„Nohy posla sú chromé, keď sú oči strážcu slepé," zapriadla opäť tajomne a vyslovila svoju obavu:

„Odišla som od neho a teraz ho neviem nájsť. Čo ak zajtra nenájdem teba, keď teraz odídem?"

Prekvapili ho také slová práve od nej a musel sa veľmi silno premáhať, aby ju dokázal nejako obstojne posmeliť. No zmohol sa len na pohladenie jej chrbta.

„Ty to zvládneš, Nyra. Nájdeš ho a potom sa vrátiš ku mne," žmurkol na ňu povzbudivo.

Z tejto podivne napätej atmosféry ich vytrhlo náhlivé búchanie na dvere. Kail sa strhol a vyletel na rovné nohy. Či už to bolo strachom o jeho brata alebo Nyrynými obavami, aj jeho oblapil nepríjemným pocit. Prikročil ku dverám a varovne pozrel na svoju mačkolačicu, aby bola pripravená na čokoľvek.

Mračiac sa siahol na kľučku, akoby sa bál, čo sa za ňou schováva. Otvoril. Padol mu kameň zo srdca, keď sa pred ním objavila známa tvar dedinčana.

„Prosím," zaskučal, „prosím, moja dcéra potrebuje pomoc." Zopäl ruky a so slzami v očiach hľadal čarodejnicu.

„Poď ďalej," šepol Kail a pozorne si premeral dedinčana a aj okolie za jeho chrbtom, očakávajúc, že sa tam skrýva ešte čosi. To niečo visiace na dnešnom ráne.

Dedinčan poslušne vstúpil do vnútra, načo Nyra nesúhlasne zavrčala. Kail ju letmým pohľadom umlčal a priviedol svoju manželku, uvedomujúc si, že práve im skončilo zvláštne spoločné ráno.

„Máš tu prácu, drahá," riekol a ukázal na uslzeného muža.

„Čo sa deje?" spytovala sa Trisha, berúc z háčika na stene svoju brašnu. Len čo sa priblížila ku dedinčanovi, pocítila na hrudi tlak. Akoby ju nejaká sila chcela zadržať v dome, ďalej od toho človeka. Čarodejnica si to vyložila jednako: sila, ktorá nechce jej prítomnosť, škodí dedinčanovi – respektíve jeho dcére a nechce byť rušená.

Prehodila si tašku cez seba a vo dverách stisla Kailovi ruku. „Nechce sa mi od teba odísť," zašepkala pomedzi dva bozky, „ale potrebujú ma." Zbehla po schodíkoch a nasledovala zúfalého otca. Obzrela sa na Kaila, ktorý stál v otvorených dverách a so zdvihnutou rukou sa na ňu díval. Obraz vzďaľujúceho sa Kaila jej pripadal tak zvláštne iný, než obvyklé rozlúčky, keď šla za svojou prácou. Na okamih zápasila s nutkaním okamžite sa za ním vrátiť, lebo mala pocit, že keď urobí ešte jeden krok ďalej, vytvorí sa medzi nimi neprekročiteľná priepasť.