Hra osudu

16. časť

Po celý čas, kým dorazili do Alvarionu, Trisha dúfala, že z niektorého tieňa vylezie mačkolačica, ale nebolo po nej ani stopy. Bolo to skutočne osudové – jedna spoločníčka odišla, druhá prišla. Aj napriek tomu, že ju Nyra neraz privádzala k zúfalstvu svojim mlčaním alebo obrazným vyjadrovaním, Trisha musela uznať, že jej chýba a chce, aby sa k nej vrátila. Spoliehala sa na Alesine slová o ich blízkom opätovnom stretnutí.

Čím boli bližšie k hlavnému mestu, tým viac striebro-vláska chápala, prečo vyzerá ako rodený Alvariončan. Každý druhý človek tam mal vlasy nie práve prirodzených farieb – modré, zelené, fialové či viacfarebné, a zvyšok výzoru Alvariončanov v ničom nezaostával. Odievali sa do živých farieb, nezriedka krikľavých, a často ich sprevádzali rovnako čudné zvieratá.

„Nyra by tu ešte pôsobila ako slabý odvar čaju," poznamenala, obzerajúc si vzdialené ružovo-vlasé dievčatko hrajúce sa s okrídleným psom modrej srsti. Nečudovala sa, že kapitánke Amarie, zvyknutej na bežných ľudí, pripadal Alvarion zvláštny. Zároveň však nemohla povedať, žeby jej toľká rozličnosť prekážala.

V Ench Magicien sa zložili v hostinci. Aj keď Trisha by najradšej okamžite vyhľadala princa Teodora, Alesa ju zbrzdila, aby si aspoň oddýchla po ceste. „Ráno je múdrejšie večera," povedala, „aj tak by ťa o tejto hodine už do hradu nepustili."

Vydržala byť ako-tak pokojná, kým sa navečerali. Potom skúsila ísť na jasnovidku inak: „Alesa, mohla by si sa skúsiť pozrieť, kde je Nyra? Mohli by sme ju dnes nájsť a na hrad sa vypraviť v jej spoločnosti."

„Ja nie som mág ani čarodej, Trisha. Neviem nikoho nazerať, už som ti to hovorila. A žiadneho mága sa pýtať nebudeme, už sme to skúšali," zavrtela hlavou Alesa. „Nech to zopakujeme aj desaťkrát, výsledok bude rovnaký. Nyra je mačkolak a pokiaľ si neželá byť nájdená, tak sa môže na hlavu postaviť hoci aj sám alvarionský kráľ a nenájde ju."

Trisha vzdychla. „Musím niečo robiť, inak sa zbláznim." Nikdy síce nechápala, prečo a kam mačkolačica mizne, ale už si na toto jej chovanie zvykla. Ale prečo sa nechcela nechať nájsť? Kým ešte Trisha vedela čarovať, tak niekedy pomáhala hľadať stratených ľudí nazeraním cez zrkadlo alebo vodu. Podarilo sa to dokonca aj vtedy, keď bol už dotyčný mŕtvy. O smrti však teraz nemohla byť ani reč; najmä nie po Alesinom uistení, že sa s Nyrou čoskoro uvidia.

„Prisahám!" rozľahol sa hostincom hlas akéhosi muža, sediaceho pri inom stole, a jeho buchnutie po stole. Trisha s Alesou ta pozreli a jednomyseľne vstali, pripravené odísť, aby sa zbytočne nepriplietli do nejakej šarvátky.

„Videl som ho na vlastné oči, je to princ Teodor!" pokračoval ten muž. „Bol som v skupine, ktorá ho priviedla domov. Princ Teodor sa je živý, zdravý a vrátil sa na hrad."

Rozšírila sa vrava a mnoho ľudí si presadlo k tomu hlučnému mužovi. Vypytovali sa ho mnoho vecí a on na všetky odpovedal, až napokon niekto položil otázku, ktorá rozbúšila aj Trishino srdce:

„A čo princ Kail? Jeho ste nenašli? Hovorilo sa, že mu princ Teodor pomohol ujsť a potom odišiel za ním."

Striebro-vláska vyplašene pozrela na Alesu. Myslela na jediné: oni to nevedia. Alvarion nevie, že ich princ je už vyše roka mŕtvy. Zbledla pri pomyslení, že ona je tá, kto prináša zármutok do tejto zeme. Chcela tu zistiť, prečo Kaila nejaký mág zavraždil, a pritom tu nikto vôbec netušil, že k niečomu takému došlo.

Hodila sa späť na lavicu a hlavu si skryla do dlaní. Iba tlmene, cez burácajúce búšenie vlastného srdca, počula mužovu odpoveď: „Princ Kail s ním nebol. Kráľ pokračuje v jeho hľadaní."