Hra osudu

11. časť

Temná miestnosť, osvetľovaná len niekoľkými sviecami, ukrývala mladého muža. Sedel pred šachovnicou a zadumane premýšľal nad ďalším ťahom. Dlhými prstami chytil strelca a chystal sa ním pohnúť, keď sa mu odrazu rozžiaril fialový drahokam na prsteni. Neveriaco naň hľadel.

„To nie je možné," šepol tichým hlasom a prudko sa postavil. Dvoma rýchlymi krokmi prešiel od šachovnici k veľkému zrkadlu. Položil naň dlaň s prsteňom a namiesto svojho odrazu videl les a modrovlasého mladíka s rysom.

„Teodor," zatiahol šokovane a spustil ruku zo zrkadla, „ako si to mohol prežiť?" krútil nechápavo hlavou a díval sa na miznúcu vidinu, ktorú nahradila jeho vlastná bledá tvár s modrými vlasmi len pozvoľna padajúcimi na jeho plecia.

Chvíľu ešte mĺkvo stál, akoby mu len spomalene dochádzalo, že jeho brat je stratený kdesi v lese, napokon sa vyrútil z tmavej izby. Prebehol chodbami, vyletel schodiskami, až udychčaný došiel pred veľké dvere.

Zastavil sa. Pokúsil sa rýchlo nabrať dych a upravil si vestu. Chcel zaklopať, no skôr než to stihol urobiť, spoza dvier sa ozval rozladený hlas volajúci na stráže. Sám majiteľ hlasu otvoril netrpezlivo dvere, zarazilo ho vidieť svojho syna, keďže očakával prinajmenšom zástup strážnych.

„Samael, čo tu v tejto hodine robíš?"

Mladík, oslovený Samael, sa zamrvil, no odvetil pokojne: „To isté, čo ty, otec. Aj ty si si všimol, že Teodor je späť. Mám pravdu?"

Starý muž prikývol a žmolil si náramok na pravej ruke: „Kde toľko trčia? Keď ich nepotrebuješ, tak sa tu motajú, ale keď sa po nich zháňaš, tak sa nedohľadáš ani jedného strážneho!" dudral a nervózne si podupkával. „Samael, choď do kráľovskej siene. Za pár minút sa tam stretneme."

Samael sa zdvorilo uklonil a odpochodoval preč. V pozadí ešte začul, ako jeho otec karhá nejakého úbožiaka, ktorý k nemu dobehol ako prvý a hneď ho posielal po ďalších ľudí.

Kráľovská miestnosť bola rozľahlá a v kútoch žiarili sviece na stojanoch, ktoré len letmo osvetľovali obrazy asi všetkých kráľov a kráľovien, akí doposiaľ Alvarionu vládli.

Samael vošiel hlbšie do siene a klopil pohľad pred zrakmi oných zosnulých kráľovských párov. Pôsobili temer skutočne a naozaj tam ľudia mali pocit, akoby ich tie obrazy pozorne sledovali.

Pýchou celej sály bol trón na vyvýšených schodoch, pred ktorými ležal na zemi symbol Alvarionu. Uroboros, had naháňajúci si svoj vlastný chvost. Nekonečnosť mágie.

Nad trónom visel najväčší obraz. Bol na ňom muž stredného veku s nádhernou blonďavou ženou a troma chlapcami. Jeden, ten najstarší, bol blonďavý po matke a škodoradostne sa usmieval. Tí zvyšní dvaja boli na vlas rovnakí. Obaja mali modré vlasy a človek by ich od seba nebol rozoznal, keby sa jeden nesmial a druhý nemračil. Boli to Teodor a on. Alvarionské dvojičky.

Z myšlienok Samaela vytrhol mág z jeho osobnej ochranky. Prišiel k nemu, načo ho Samael zastavil so slovami: „Vieš, čo máš robiť?" Mág mu stroho prikývol a už ho nebolo.

Akurát, čo sa minul vo dverách s jeho otcom a ďalšími dvoma ľuďmi. Jeden bol kapitán vzdušnej obrany, teda mágov lietajúcich na pegasoch, a druhý bol veliteľ pátracej jednotky, inak zvaných animágov.

Otec, postarší muž, kráľ Alvarionu vytiahnutý z postele v neskorých nočných hodinách, avšak stále pôsobiaci hrdo, sa posadil na svoj trón. Známky únavy, ak vôbec tento človek nejaké mal, boli dokonalo schované pod rozrušenou tvárou.

„Vaša výsosť," ozval sa veliteľ animágov, „môžete nám už povedať, čo bolo také neodkladné, že sme museli vyliezať z postele v najtemnejšej časti noci?"

„Môj syn," odvetil prosto kráľ, „Teodor je stále nažive. Neviem, čo sa stalo a prečo sa ozval až teraz, no chcem, aby ste ho našli a doviedli domov."

Dvojica veliteľov si vymenila prekvapené pohľady. Teodor bol nezvestný rok, preto každý predpokladal, že s najväčšou pravdepodobnosťou prišiel o život.

„Kde ho máme hľadať?" spýtal sa veliteľ vzdušných jazdcov.

„Bude niekde v lese," odpovedal Samael a pohľady dvojice sa do neho zabodli, akoby tam nemal byť, „keď som sa dozvedel, že žije, nazeral som ho cez zrkadlo. Neviem, kde presne má byť, viem to zúžiť iba na les."

„A je to aspoň Alvarionský les?" zatiahol podráždene animágus.

Samael sa zamračil a položil dlaň na zem. Prsteň sa mu rozžiaril a zo zeme sa zdvihli čiastočky prachu, z ktorých sa sformoval obraz, aký videl pred pár minútami aj on. Zabodol pohľad do animága a mrazivým hlasom mu odsekol: „Je to alvarionský les?"

„Áno," pritakal vzdušný jazdec, „pozrite sa pozorne. Tie bytosti, biele postavy v pozadí. To je les Posledného plaču. Princ Teodor nie je ďaleko!"

„To je skvelá správa," tlesol kráľ nadšene rukami, čím prerušil Samaelove čary, „môžete ihneď vyraziť!"

Velitelia na seba neisto pozreli a zopár ráz prešliapli, no ozval sa znova Samael: „Pri všetkej úcte, otec, chcem mať Teodora doma rovnako ako ty. Lenže do lesa Posledného plaču ísť nepripravený nie je múdre. Počkajme do rána. Ak Teodor vydržal celý rok, pár hodín už prežije. Zaiste aj kapitáni sa musia pripraviť, povolať svojich najlepších mužov. Nechaj nám čas na prípravu."

„Nám?" zopakovali temer jednohlasne velitelia.

„Samozrejme," oboril sa na nich Samael, „snáď ste si nemysleli, že vás nechám ísť samotných. Tejto výprave budem veliť ja. Záchrana môjho brata je príliš dôležitá na to, aby som sa jej nezúčastnil." Vyprsil hruď a spokojne sa otočil k otcovi.

Ten prikývol a rozhodným hlasom ukončil stretnutie: „Táto výprava odchádza zajtra na svitaní pod velením môjho syna Samaela. Žiadam vás, odhoďte svoje nezhody a sústreďte sa na nájdenie môjho druhého syna. Nech ste úspešní a čím skôr doma."

Muži sa uklonili a odkráčali pripraviť sa na cestu. Kráľ taktiež opustil sieň, stláčajúc svojmu synovi plece a vkladajúc do neho plnú dôveru.

Samael osamel a založilruky za chrbát. Hrdo sa napriamil a zabodol pohľad do očí svojho malého bratana obraze: „Už čoskoro ťa nájdem." 

Hádam ste si nemysleli, že tento príbeh bude sledovať iba putovanie Trishy a Teodora? Nie, nie, dnes sme sa zoznámili s treťou stranou. S alvarionským kráľom a princom Samaelom, ktorého by sme pokojne mohli zaradiť medzi tri najdôležitejšie postavy príbehu. 

Keďže sme si teraz dve kapitoly oddýchli od Trishy, tak v najbližšej sa k nej vrátime.