Hra osudu

13. časť

Zubaté slnko sa kĺzalo pomedzi škáry stromov a rozžiarilo celý les. Už beztak pestrofarebné lístie svietilo teraz omnoho viac a s ligotavým jazierkom vytváralo kúzelný okamih. Práve ním sa nechal očarovať aj Teodor, keď si naberal vodu na cestu.

Svieži vietor strapatil hlavu všetkým stromom a šuchotanie opadaného lístia iba doplňovalo podvečerný ruch, v ktorom sa však objavilo ešte čosi. Boli to kroky a nenápadne sa približovali k Teodorovi, ten bol príliš zabratý do myšlienok a spozoroval samozvanca až priveľmi neskoro. Až vtedy, keď mu čosi zviazalo ruky a oboplo hrdlo. Neskutočná sila ním vrazila do najbližšieho stromu a vybila mu tým dych.

Teodor gúľal očami na všetky strany, nechápajúc, čo sa deje. Snažil sa nohami nejako oprieť o strom, aby sa mohol nadýchnuť, no nedarilo sa mu to.

„Nc, nc, nc," zacmukal akýsi hlas a jeho majiteľ vyšiel z húštia, „ten rok nečarovania na tebe zanechal poriadnu jazvu. Nečakal som, že ťa dostanem tak rýchlo."

Keby sa nedusil, aj tak by mu Teodor nič neodpovedal. Honila sa mu hlavou, iba skutočnosť, že ho ten muž pozná a chce zabiť. U všetkých bohov, prečo ho chce zabiť? Jeho prekvapenie bolo príliš viditeľné, preto naň zareagoval aj neznámy mág.

„Snáď si si nemyslel, že keď o sebe dáš tak veľkolepo vedieť, že sa nič nestane." Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Temný princ nezabúda. Nikdy na nikoho! A ty choď tam, kde si mal byť už pred rokom!"

Toto by bol zaiste Teodorov koniec, kebyže sa v tej chvíli neobjaví Fey a nezrazí mága z nôh. Neviditeľné laná v okamihu povolili a Teodor sa zošuchol na zem. Nevyskočil na rovné nohy, ako si to predstavoval on, či Fey, nemohol sa totižto pohnúť. Mal podobný pocit, ako nedávno v lese Posledného plaču. Celé telo ho pálilo, akoby ho mágia nepriateľa otrávila. Akýsi divný pazúr mu zvieral hrdlo a hruď, mal pocit, akoby sa už nemal viac nadýchnuť. V hlave mu hučal dôverne známy hlas ospravedlňujúci sa niekomu. Nevedel však povedať kto to bol a ani komu jeho „prepáč" patrilo.

Mág zo seba medzičasom zhodil v ramene zahryznutú Fey: „Prekliata mačka!" zavrčal na rysa a už sa chystal útok opätovať, no Fey bola znova rýchlejšia a skočila na neho. Bola by sa mu zahryzla do krku, ale mág sa ubránil predlaktím.

Teodor len kútikom oka sledoval dianie a zviechal sa zo zeme. Bolesť mu to vôbec nezľahčovala, ale musel niečo urobiť, i keď netušil čo to bude. Intuitívne siahol za hlavu, akoby tam hľadal zbraň. Sekeru, meč, či šíp. Aj jeho samotného to zarazilo, on je predsa mág, prečo by potreboval nejakú zbraň? Horšie ale bolo, že tam nič nenašiel. Nenechal sa rozladiť a vzal prvú palicu do ruky. Ťažkými krokmi prišiel k bijúcej sa dvojici.

„Fey, zlez z neho," požiadal ju asi príliš slabým hlasom, pretože ho sprvu odignorovala, preto ju oslovil hlasnejšie a ona ho následne poslúchla. Mág sa stále schovával za predlaktím, akoby si nebol istý, či si to nerozmyslia. Teodor mu tresol palicou do ruky a zabodol jej koniec tesne vedľa jeho hlavy. Presne tam, kde mal onen mág zdroj svojho čarovania. Amulet zavesený na náušnici, ktorý si všimol už pri tom, ako visel na strome.

Zohol sa k nemu, amulet mu strhol z ucha a odhodil do tieňov lesa. Sám by nevedel povedať, prečo tak spravil. Z nejakého dôvodu si bol istý, že týmto mága odzbrojil.

„Tak a teraz sa môžeme pozhovárať," riekol Teodor s palicou namierenou k nepriateľovi, „kto ťa poslal?"

Mág sa zamračil, akoby nechápal otázke: „To sa ma pýtaš, akože vážne? Počkaj, ty to fakt nevieš?" rozrehotal sa na plné kolo, keďže Teodor momentálne nepatril medzi tolerantné osoby a nemal chuť sa s ním naťahovať, koncom palice mu vrazil po papuli.

„Kto je ten temný princ?" vyštekol novú otázku Teodor.

Pri tomto oslovení sa zháčila aj Fey a neveriaco pozrela na Teodora, potom jej zbystrené zmysly zavetrili spoločnosť: „Sú tu ďalší," ohlásila a zježila srsť, pripravená na boj.

Teodor sa napriamil a v rýchlosti si prezrel les. Bola to chyba. Jeho nepriateľ využil nepozornosť. Vyrazil mu palicu z ruky a utiekol do húštia.

Fey s Teodorom ho už nestihli nasledovať, pretože spoza jedného z mnohých stromov vyšla dvojica mágov s uroborom na prsiach.

„Pane, našli sme ho!" skríkol jeden.

Vzápätí sa z tieňa vynoril vysoký muž. Dlhý plášť na chrbte a na prsiach rovnaký znak. Akurát bol honosnejšie oblečený a modré vlasy ležiace na ramenách boli iba jednou z podobností medzi ním a Teodorom. Roztvoril ruky a išiel brata objať, načo Fey začala dunivo vrčať a ako protest sa mu postavila do cesty.

Ostatní mágovia si vymenili pochybovačné pohľady, no neopovážili sa ani pípnuť.

„No tak, Teodor, po roku sa znova vidíme a ty ma privítaš tak nepriateľsky? Stiahni to zviera." Zatrilkoval Samael a usmieval sa na brata.

Teodor sa na neho nepohnuto díval, akoby pozeral skrz neho. Bratov podivný úsmev vôkol neho tancoval a tiahol za sebou hmlu, ktorá sa kol neho dlhšiu dobu len varovne pregúľavala, no viac ako meno nevypľula.

„Samael," šepol Teodor, ale nenechal Fey ustúpiť. Niečo v ňom ho nútilo byť obozretný. Niečo zdvíhalo varovný prst a pri pohľade na bratov úsmev kričalo faloš!

Samael stiahol pery do úzkej čiary v pochopení, že sa s bratom nezvíta tak, akoby chcel. „Ako vidím si živý a zdravý, to ma teší." Zhodnotil a napriamil sa upravujúc si tuniku. „Môžeme teda vyraziť späť do Alvarionu? Otec sa nevie dočkať tvojho návratu."

Teodor prikývol a vykročil k mágom, okolo brata len mĺkvo prešiel. Mal by byť šťastný, že ho vidí, veď o to mu celú dobu šlo. Chcel sa s ním stretnúť, prečo sa neraduje z jeho prítomnosti? Prečo mu myseľ káže, aby si držal odstup, aby sa ho dokonca bál? Zovrel si v dlani lakeť opačnej ruky a obzrel sa za bratom. Ten sa práve zohýnal pre niečo na zem a rýchlo to schoval do vrecka nohavíc.

Fey zrovnala krok s Teodorom: „Na Alvarionskom hrade sedí zrada a fúka do chodieb faloš. Poriadne si rozmysli komu budeš veriť. Tí, čo stoja na slnku dokážu ostatných spáliť. Lež pozor aj na tých, ktorí stoja v tieni, tí zas zadúšajú svoje obete po nociach."

Feyino varovanie Teodora určite potešilo, hlavne, keď netuší, čo od nasledujúcich okamihov očakávať.
To sa nám karty ale pomiešali, že? Pred človekom, ktorý by mal byť priateľ, vás varuje vlastné podvedomie. Hoc spomienky neprišli, strach sa predsa predral vpred. Je opodstatnený? Alebo len neznalosť šatí okolnosti do studeného šatu neznámej?.... Hm a čo ten mág? Prečo šiel Teodorovi po krku? A kto je Temný princ? Mnoho, mnoho otázok a žiadna odpoveď. Čím viac sa Teodor dozvedá, tým viac otázok vzniká. Ale snáď sa Teodorovi podarí nájsť odpovede v Alvarione, do ktorého prídeme onedlho.