Hra osudu

3. časť

„Kail?" zvolala. „Kail, kde si?" Znovu prezrela izby, ale nikde nebol. Zvon zvaný srdce jej splašene bil. „Teraz skutočne nie je vhodná chvíľa na tajnú výpravu s mačkolačicou do lesa," zahromžila a vybehla z domu. Dala sa na cestu poza svoje obydlie, ktorá bola skratkou k lesu. Vedela, že Kail tadiaľ chodí – vždy sa tadeto vracal. „Kail! Nyra!"

Znepokojovalo ju, že mágiu cítila stále rovnako silno ako v dome. „Kail!" kričala na plné hrdlo, aby ju milý počul aj v lese a vrátil sa k nej. Na pokoji jej nepridávalo ani šero padajúce nezvyčajne skoro a stále studenší vietor, ktorý zhora sledovali temné mraky. Do uší jej doľahlo zamňaukanie, ale mačku nikde nevidela. Stupňujúca sa nervozita ju nútila bežať ďalej, lebo jediné, čo jej mohlo vrátiť pokoj, bolo Kailovo objatie.

Na kopci, ktorý sa týčil nad dedinou, zrazu prudko zastala. Niekoľko metrov pred ňou ležalo na zemi čosi tmavé. Kvôli rýchlo padajúcej tme nebola schopná na diaľku rozoznať, o čo sa jedná, ale akoby to jej telo pochopilo skôr, než myseľ, končatiny sa jej hýbali ťažko, ani čoby boli z olova.

Padnúc na kolená, položila ruky na Kaila, ležiaceho v prachu cesty, a obrátila ho k sebe. „Kail..." vydýchla, úpenlivo dúfajúc vo svoj omyl alebo v zázrak, ktorý... vlastne ani nevedela v aký.

„Trisha," oslovil svoju drahú Kail. Počul ju volať jeho meno už predtým, ale nevedel v sebe nájsť dostatok sily na to, aby sa zdvihol a šiel jej naproti, alebo aby na ňu aspoň zavolal.

Roztrasenou rukou, v ktorej už chýbal cit sa pokúšal nájsť jej dlaň a naposledy ju stlačiť, aby si overil, že to nie je len jeho vidina a on ozaj neodchádza sám. Pri srdci ho odrazu pichlo a on sa na ňu ľútostivo pozrel.

„Prepáč, že som ti nič nevysvetlil," riekol tichým hlasom, „prepáč, že..." stiahlo mu hrdlo a on cítil ako sa do neho zabodávajú nechty zubatej. Počul jej úpenlivé šepotanie, ktoré sa mu čoraz väčšmi ozývalo v hlave a prehlušovalo všetko okolo. Prichádzal jeho koniec a on to vedel. Už je neskoro na všetko... Teda takmer na všetko, mohol urobiť poslednú jedinú vec, na ktorú mu ešte zostali sily.

„Navždy," hlesol s námahou, „navždy ťa budem milovať." S týmito hrejivými slovami na perách vydýchol svoj život. Dobehla ho minulosť a on sa jej nevedel ubrániť. Prišla hlasito a vzala si so sebou všetko, čo mohla, i to posledné. Jeho život.

„Kail! KAIL!" volala Trisha stiahnutým hlasom, až napokon kvílila. Stískala mu zápästie, ale tep necítila. „To nie, Kail, čo sa to..." vrtela hlavou a cez slzy, ktoré sa jej rinuli z očí, na svojho muža ani nevidela. Silno mu držala ruku a druhou dlaňou ho roztrasene hladila po čele i po vlasoch. „Nie, nie, nechoď. Môžem ti..." zlomil sa jej hlas, zložila si hlavu na Kaila a pomedzi plač dopovedala: „...pomôcť."

Vedela však, že nič nezmôže. Iba pred chvíľou vytrhla z prekliatia dieťa a teraz zrazu narazila na limit svojich síl. Kail stihol opustiť svetlo skôr, než ho tu mohla udržať.

„Ale prečo...?" skákala z myšlienky na myšlienku, neschopná poskladať ani jedinú otázku. Čo sa stalo? Kto Kaila takto doráňal? Kto by ho chcel zabiť? Prečo? Kvôli čomu? Komu už len vadil len blonďavý lukostrelec, čo posledný rok žil v úzadí so svojou manželkou?

„Kaaaiiiiiiiiil," zakvílila mu do ramena a celkom sa zložila. Hlavou jej vládlo prázdno, nepustila k sebe žiadnu myšlienku. Iba nemo žialila nad stratou svojej lásky, žmoliac Kailovu dlaň vo svojej dlani.

Prešla chvíľa alebo celé hodiny? Nesvitol a tiež nezapadol ďalší deň? Trisha nevedela. Nevnímala čas. Nevnímala vietor. Nevnímala tmu ani svit bledej luny, ktorá sa predrala spomedzi oblakov. Celé telo jej stuhlo pri Kailovi, akoby chcela oklamať zubatú, že si tu zabudla jednu nehybnú bytosť.

Pre Trishu prešla azda večnosť – a zároveň ani sekunda. Okamih rozhodnutia zrazu premenil prázdno-prázdne nič na jednoznačný cieľ. Vyžmýkal slzy do popola, z ktorého sa zrodila nádej. Pochabá, rozumom vopred odpísaná, a predsa pretvorená v udalosť, ktorá navždy zmenila život jednej zlomenej čarodejnice.

„Toto nie," zaševelil vetrom Trishin slabý hlas. „Takto to nemôže skončiť. Nemôže byť koniec." Hľadiac na bledú tvár milovaného cítila chladné mučivé prázdno, ktoré pohlcovalo jej vnútro. Narastalo ako hrozivý démon, ktorý neprestane rásť, kým ju nepohltí celú – jej telo i dušu.

„Nie," zastavila mučivého démona zvaného zúfalstvo a zrazu akoby jej srdce zachvátil mráz, premeniac ho na kus ľadu. „Nič nekončí. To nedovolím. Nedopustím, aby si odišiel. Nenecháš ma tu samú," mrmlala polohlasne ku Kailovi.

Tak a je to tu. Skon jednej z hlavných postáv. Prečo bol Kail zabitý? Kým? Čo za mága spája predošlý Trishin prípad prekliateho dievčatka s Kailovou smrťou? Zdá sa, že aj samotnej Trishy uniklo niečo veľmi dôležité z Kailovho života... Niečo, o čom jej nepovedal. No teraz je dôležitejšia otázka: zmieri sa Trisha s odchodom svojej veľkej lásky? Jej posledné slová v tejto kapitole to naznačia. Odpoveď však dostaneme v nasledujúcej kapitole.