Hra osudu

4. časť

Pozviechala sa zo zeme a do vlhkej hliny okolo Kailovho tela kreslila dvoma prstami symboly. Symboly magické, patriace dračím bohom. Každý čarodej ich poznal. A rovnako tak každý vedel, že je zakázané ich používať. Na toho, kto sa prehreší použitím zakázaných ornamentov, čaká trest od samotných dračích bohov – od tých najtemnejších, ktorým znaky patrili. Od Maerta a Nassi, vládcov podsvetia, strážcov hraníc medzi životom a smrťou. S bohmi si neradno zahrávať, tobôž nie s tými temnými. Trisha však práve kreslila šachovnicu na hru práve s týmito drakmi.

Ako privolať ducha späť zo záhrobia? Ako ho navrátiť do života? Áno, vedela to. Poznala taje posmrtnej ríše. Doposiaľ ich nevyužila, nemohla. Nemala nato dôvod. Teraz je všetko inak. Už má dôvod volať na miesto, odkiaľ sa neozýva ani ozvena. Má dôvod privolávať kŕdeľ záhrobných vrán, ktoré vo svojich perutiach odniesli Kaila do temného kráľovstva.

Symbol otvorenej brány podsvetia vyryla ako posledný nad Kailovu hlavu. Po stranách brány zívali dve esá, kľukatiace sa v podobe hadej a havranej, ktoré znázorňovali strážcov podsvetia, bohov Maerte a Nassi.

V tejto chvíli bola pripravená privolať ich a vyjednávať s nimi o Kailov život. Takéto vyjednávania čas od času nejaká zúfalá myseľ vyvolala. Vždy dopadli rovnakým záverom: mŕtveho bohovia navrátili k životu, no výmenou si vzali život toho odvážlivca, čo o to žiadal. Alebo ho povolali k sebe do večnej služby.

Trisha nechcela žiť bez Kaila. Nechcela ani slúžiť temnote. Chcela prinavrátiť manžela z ríše mŕtvych a žiť s ním šťastný život, aký mali ešte dnes ráno...

Bez zaváhania škrtla obidvoch bohov. Znamenalo to konanie bez dohody s bohmi, bez výmeny. V prenesenom význame mala Kailova duša prejsť bránou bez toho, aby ju Maerte s Nassi videli.

Potom by sa Kail vrátil a Trisha by mu vyliečila tie hlboké rany, ktorým podľahol. Všetko by bolo ako predtým.

Trisha si opäť kľakla vedľa Kaila a dávajúc pozor, aby nezmazala žiadnu časť kresby, sa naklonila k jeho tvári. Obtrela svoje líce o jeho ľadovú pokožku a zašepkala mu do ucha: „Môj hlas preniká bránou podsvetia a volá ťa naspäť. Kail. Vráť sa do svetla. Opusti temnotu. Nasleduj môj hlas. Neobzeraj sa za tieňmi záhrobia. Nechaj sa vtiahnuť svetlom môjho volania. Dovoľ si vstúpiť naspäť do svojho tela. Nevzdávaj boj s démonmi, ktorí ťa ťahajú do tmy. Dávam ti silu sa im vzoprieť a vrátiť sa sem. Vráť sa ku mne. Nasleduj ma."

Ešte niekoľkokrát zopakovala svoje slová, kým pocítila, že sa niečo deje. Azda jej Kailov duch ozaj bral silu, aby dokázal premôcť tiene ríše mŕtvych. Slabla. Ruky sa jej triasli od vypätia. Z pootvorených pier jej vychádzal len sípavý dych. Znelo to, akoby z nej samej vychádzal jej duch. Viečka jej oťaželi železnou únavou a za krátku chvíľu sa jej už netriasli len ruky, ale celé telo. Vibrovalo jej vnútro. Dlane ju štípali od kamienkov, zarývajúcich sa jej do spotenej kože. Silno zažmúrila oči a vypäla všetky sily.

V ďalšom okamihu prestal plynúť čas. Zamrzol, no nie ľadom. Nepohol sa ani lístok na strome, ani len steblo trávy. Voda v potoku prestala zurčať. Nastalo ohlušujúce ticho, ktoré na okamih prerušilo ostré krákanie vrany.

Hriešnica, plazilo sa okolím, odrážajúc sa od narastajúcej hmly a bodajúc Trishu do každého kúska tela. Hadí hlas, ktorý ju osočoval, vychádzal odvšadiaľ.

Čarodejnica zarazene otvorila oči a prudko ňou trhlo dozadu. Kail, nad ktorým pôvodne kľačala, tam nebol. Nebol tam ani jej dom, blízky les či čokoľvek, načo sa ešte pred chvíľou dívala. Vzduch bol mrazivý a spaľoval jej pľúca, takže dýchala len plytko a vystrašene.