Hra osudu

20. časť

Väzenie v magickom kráľovstve nebolo ničím špeciálne. Vyzeralo úplne rovnako ako každé iné. Bola tam zima, vlhko a jediné svetlo prinášali fakle na stenách. Možno jediná odlišnosť bola tá, že v strede celej väznice bol drevený stôl opradený magickým závojom, ktorý chránil to, čo na ňom ležalo. Amulety všetkých zajatcov. Teraz tam bol iba jeden, ametyst, patriaci alvarionskému princovi.

Ten sedel skrčený v kúte svojej cely a čakal kedy za ním ktokoľvek príde, či už jeho sudca, alebo obhajca, alebo ten, ktorý to na neho našil. Každopádne musel čakať.

Prehrával si udalosti v hlave, teda hlavne jednu konkrétnu. Jeho otec je mŕtvy. Odišiel, navždy. Už sa s ním nebude môcť porozprávať, zase uzmieriť. Rozhádaný musel opustiť tento svet a on mu už ani nebude môcť povedať žiadne vľúdne slovo.

Zvil sa do klbka, aj keď s otcom mal všelijaký vzťah, predsa to bol jeho otec a mal ho rád. Bolela ho predstava, že je preč a zároveň mu jeho odchod zhodil poriadne ťaživý kameň do žalúdka. Ešte otca ani nestihol oplakať a už ho postavili do pozície jeho vraha.

Do uší sa mu doniesli zvuky krokov, ktoré sa približovali. Niekto poslal preč stráže a len čo sa za nimi zavreli vzdialené dvere, do svetla fakieľ pred Teodorovou celou vstúpil jeho brat.

„Ako sme mohli dospieť až sem, Teodor?" ozval sa. Jeho slová sa okolo zajatca plazili a primäli ho venovať dvojčaťu pozornosť.

Samael pokračoval: „Vrátiš sa po roku, kedy nik netuší, či vôbec žiješ a hneď po tvojom návrate sa dozvieme o Kailovej smrti a zomrie aj náš kráľovský otec. Navyše zomrie práve v čase, kedy nie si vo svojej komnate a opäť nikto nevie, kde sa nachádzaš. Nevyzerá to pre teba ružovo, nebudem ti klamať."

Teodor vyskočil na rovné nohy, bratov úlisný hlas v ňom rozdúchaval vatru hnevu a o to viac, keď ho obvinil zo smrti kráľa i následníka trónu.

„Neopovažuj sa!" zavrčal Teodor. „Nepodarí sa ti to zhodiť na mňa!"

Samael sa dotknuto chytil  za oblasť srdca. „Ja nič nerobím, Teodor. To okolnosti ukazujú na teba. Netvár sa, že si sa nikdy nechcel stať kráľom. Dobre viem, že si Kailovi nepomáhal ujsť iba z dobrej vôle a bratskej lásky. Takže keď sa s tebou objavila správa o jeho skone, rozhodol si sa urýchliť udalosti? Už si sa videl na alvarionskom tróne, braček?"

Teodor cúvol, akoby ho bratove slová zatlačili do temnoty jeho cely. Strašne by chcel namietať, lež nemohol. Vedel totiž, že Samael má pravdu. Počul dokonca svoj vlastný hlas, ako odpovedá na Kailovu otázku, prečo mu pomáha.

„Ak ti pomôžem v tvojom prianí, môže sa vyplniť moje vlastné. Chcem byť kráľom Kail a ak ty to odmietaš, chopím sa trónu ja. Nenechám ho Samaelovi."

Samael zavrtel hlavou a zacmukal. „Znovu sa pýtam, ako sme mohli dospieť až sem?" zalamentoval, načo do Teodora zabodol nevraživý pohľad, ktorý bol iba zlovestnou predzvesťou jeho ďalších chladných slov:

„Ako si to mohol prežiť? Uistil som sa, že si mŕtvy a s tvojím životom vyhasol aj tvoj amulet. A potom, po celom božskom roku pokoja od teba, sa z ničoho nič tvoj amulet opäť rozhorel. To ťa ani Maerte v podsvetí nechce, že ťa poslal naspäť?"

Na chvíľu sa odmlčal, nechávajúc svoje slová vyniknúť. Vzpínal sa nad uväzneným bratom pyšne ani páv, hľadiac naňho zvrchu. Potom šprihol: „Tentoraz ťa zničím. Tvoje meno, tvoju povesť a napokon aj tvoj život a len tým vyplním žiadosť ľudu, ktorý bude chcieť pomstiť kráľa, ktorého si ty priviedol do hrobu. Možno si mu nezasadil smrtiaci úder, ale popohnal si ho k smrti tým, že si sa objavil. Cesta na alvarionský trón bola čistá. Nikto ma už neohrozoval. Až kým sa neobjavilo moje dvojča."