XXVIII. - Antallia - „Som to ja. Neboj sa ma."

58 9 0
                                    

„Som to ja

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

„Som to ja. Neboj sa ma."

Rufus, stále pevne zvierajúci svoju zakrvavenú sekeru, ku mne pristúpi. Tvár má chladnú, ale napätú.

„Pani Sinistra. Musíme ísť. K výbuchu dôjde o desať minút."

Prikývnem, hoc sa mi z otupenej mysle len ťažko hrabú slová, nie ešte celé vety.

„Nemôžeme sa spojiť s vaším bratom. Ale pozná čas, bude preč. Dajte príkaz, pani. Prebojujeme cestu von."

Pozriem na otca, zrúteného v Jullianovom náručí. Vyzerá len ako prázdna schránka niekoho, kto kedysi bol vodcom. Môj milovaný naopak prekypuje energiou ako nikdy predtým - nepochybujem, že je to mágiou, ktorou ho zásobuje značka na jeho čele. Skloním sa k Mauríciovi a vytiahnem ho na nohy. Aj on je tak iný...bez sily či túžby bojovať, len kŕčovito zviera Floriána a hľadí do zeme.

Otvorím ústa a som šokovaná, keď z nich vypadne celá rozumná veta.

„Poď, Mauro. Musíme ísť."

Zverím ho Jehudovi, potom roztiahnem palicu a užívam si jej cvengot. Akoby sa zo mnou rozprávala. Pohľad mi padne na Ševčenkove telo. Rufus sa bez toho, aby potreboval príkaz zohne a prehodí si mŕtvolu cez plece. Marco spúta otca, ktorý nekladie žiadny odpor, akoby bol v takmer katatonickom stave a všetci vyjdeme na chodbu. Renhet vystrelia do pozoru okamžite, keď nás uvidia.

„Stojte." Jedno slovo zabráni, aby sa na nás vrhli. „Budova bude odpálená. Musíme sa dostať preč čo najskôr."

Sú rozumní a keď vidia, že otec nareaguje, ustúpia. Bežíme preč čo najrýchlejšie, no stále nedokážem zachytiť Kristiánov pach. Keď vybehneme von k autám, ktoré sme tak nešetrne zaparkovali, uvidím zvyšok álf, ktoré som s ním poslala, ako vybiehajú z východnej budovy. Ale on medzi nimi nie je. Oči mi zahoria modrou.

„Mikkel! Kde je môj brat?"

Tvár Švéda je zmätená. „Šiel po vás aj s Mehonym, pani! Myslel si, že ste ešte v budove."

„Do výbuchu ostáva šesťdesiat sekúnd," oznámi Rufus.

„Vytvorte štítovú hradbu!"

Nastrkám Maurícia s Floriánom, Julliana a Hanu do auta, kľúče strčím Jehudovi do ruky.

„Odvez ich čo najďalej."

Skočí za volant a auto zo škripotom otočí a vyrazí do planiny. S úľavou sledujem jeho kolesá, miznúce v prachu. Keď sa otočím, vidím ako Anmy zaborí nohy do zeme a pristisne auto k štítom, ktoré stavajú alfy. Fučí námahou, ale podarí sa jej to. Niektorí členovia Renhet ju ohromene sledujú.

„Tridsať sekúnd."

Pomôžem Marcovi upevniť do zeme štít a ešte raz sa vystriem, pátrajúc po nejakej zmienke alebo jeho pachu. Ale je tu prázdno. Všade cítiť len stupňujúci sa adrenalín tých, ktorí sa pripravujú na výbuch. Pohľadom skenujem všetky okná a dvere, čuch prehľadáva vzduch. Dvere na východnej budove sa otvoria. Ale je to len pár otcových vojakov. Netušia, čo ich čaká.

IMPETUOSO (Trilógia Súrodenci Sinistroví, časť. II.) Where stories live. Discover now