Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Ja tiež."
Teplé, oranžové svetlo zapadajúceho slnka ma hladilo po tvári. S hlavou opretou o ruku som hľadel cez okno na krajinu ubiehajúcu predo mnou. Slnečné lúče jej dodávali čarovný nádych, farby vystúpili dopredu a nádherne žiarili. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa krajina mení, čím južnejšie sme. Vysoké borovice za Milánom pomaly nahradili nízke a hrubé duby, nerovnomerne rozmiestnené po nízkych kopcoch. Zastavili sme najprv v Lombardii, čo sme s Antuškou prespali, potom v Bologni a San Marino sme minuli len pred hodinou. Za mestami na kopcoch stáli roztrúsené dedinky s kamennými domčekmi a úzkymi uličkami, zívajúce prázdnotou. Sem tam, keď vlak spojil cestu s diaľnicou, som zahliadol turistické autobusy a cudzie značky, bolo predsa leto. Bolo dobre, že tu bolo toľko turistov, pretože nám poskytovali perfektné krytie. Boli sme len rodinka, ktorá si vyrazila na výlet k moru.
Po jedle, ktoré sa neskončilo veľmi príjemne, teda aspoň pre Adriána, Antuška odišla do kupé. Ja s Hansom sme zostali pri stole sami v pokojnom tichu. Mlčali sme, ja z únavy a on neviem prečo. Ale vyhovovalo mi to - pozeral som von z okna alebo si čítal. Nechcel som sa vrátiť do kupé, pretože Antuška s Anmie a Kristiánom pravdepodobne odpočívali alebo preberali možnú budúcnosť a ja som teraz potreboval pokoj. Aby som mohol uvažovať tiež.
Hans prelomil ticho ako prvý.
„Dáš si kávu?"
Odtrhol som pohľad od okna a pozrel na neho.
„Pýtaš sa ma, či chcem kávu, aby si zistil, či ju pijem, hoc to majú omegy zakázané?" opýtal som sa s úsmevom.
Zarazil sa, chytený pri čine. Tvár mu zčervenala. „No..."
„To je v poriadku. Dám si."
Trochu nemotorne vstal spoza stola a odišiel nám objednať. Omegy mali kávu zakázanú kvôli slabšej konštrukcii ich tela a srdcu, ktoré káva ovplyvňovala. Ja som však Sinister - na mňa ľudské pravidlá neplatia. Sama Antuška mi kávu dala ochutnať pred rokom a odvtedy som si ju sem-tam sám uvaril. Mama ma však naučila na čaj, ten mi bol milejší.
„Mlieko? Cukor?"
Hans pred mňa položil bielu šálku s krémovou tekutinou. Prikývol som. „Ďakujem. Antuška ti potom..."
Pokrútil hlavou. „Pozývam ťa."
Vďačne som na neho pozrel, vzal som malý krčiažtek a nalial si mlieko. Potom som si dal lyžičku cukru a zamiešal ju. Hans ma sledoval, aj keď som odložil lyžičku, podvihol šálku, vystrel malíček a odpil si. Horkosladlá tekutina mi skĺzla dolu hrdlom.
„Mal si hodiny etikety?" opýtal sa odrazu. „Alebo takto stoluješ normálne?"
„Všteci sme mali hodiny etikety," odpovedal som. „Náš otec je lord, samozrejme, že sme museli mať patričné vychovanie."
