Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Musíš si zvoliť byť dobrým človekom."
Vhodím si dve malé modré tabletky do úst a zapijem ich vodou. Skĺznu dolu hrdlom a o pár minút cítim, ako sa dostavujú agresívne účinky potlačenia rutu. Normálnej alfe by stačila jedna, možno polovica. Ja potrebujem dve a to ešte nie je isté, ako dlho budú zaberať.
Do dverí nazrie Anmy.
„Chcela si sa ísť pozrieť na veci, čo nám tu deduško zanechal."
Deduškom nazýva Jarnøa Sinistra odkedy sme tu prišli. Asi má pocit, že tak zmenší hrozbu, ktorú pre nás predstavuje, čo je zbytočné. Ale vyhovárať jej to nebudem, je to vtipné. Aspoň jeden z nás si vie z našej situácie urobiť srandu. Ja to nedokážem. Keď premýšľam o budúcnosti, nepáči sa mi pomyslenie na to, že budeme v blízkosti svojho starého otca. Aj keby sme sa pokúsili skryť - je to mocný muž, ako dlho mu bude trvať nájsť nás? Dôležitejšia otázka však je, prečo nám nepomohol skôr? Ak sa o nás skutočne zaujíma, ako povedala Larisa, potom mohol predísť všetkým týmto problémom a dostať ma k Floriánovi skôr. Hraje hru. Rovnako ako otec, nemôže si pomôcť. Posúva figúrky tak, ako mu vyhovuje. Nenávidela som, keď to robil otec. Ako by som mohla prijať, keď to robí on?
Spolu s Larisou, Rafaelom a Kristiánom, ktorý sa ho drží ako kliešť, sa zvezieme do podzemného skladu, ktorý je oveľa väčší, než rozloha budovy.
Anmy nadšene začne roztvárať debny a vyberať nezdravo veľké množstvo zbraní von. Rafael to tu už pravdepodobne videl, preto so založenými rukami kráča za Kristiánom, ktorý si tiež obzerá debny. Keď pristúpim k jednej z nich, zazvoní mi telefón.
„Počúvam."
Hlas môjho francúzskeho priateľa je ako vždy veselý. „Táákže si chcela vedieť čo nájdem na Rafaela Mehonyho, pravda mio amore?"
Otvorím debňu s vojenskými vysielačkami. „Áno. Čo máš?“
„Mala si pravdu. Je to skutočne adpotovaný syn Michala a Celie Mehonyových. Jeho matka, zo sociálne slabšej rodiny ho nechala pred ich dverami ako batoľa. Michal bol neplodný, preto si ho adpotovali. Vychovávali ho do jeho dvanástich, potom ich zabil nájomný vrah, keď boli aj s chlapcom na výlete. Asi kvôli jeho politickým a obchodným názorom, mal veľa neprajníkov."
Zodvihnem zrak. Belasý muž s chladným pohľadom je synonymom slova racionalita.
„Celé to videl," skonštatujem.
„A pravdepodobne ho to poznamenalo. Našiel som záznamy z internátnej školy, kde ho dal jeho ruský ujo z matkinej strany, Konstantin Jegorov. V zložke stojí, že trpel neovládateľnými záchvatmi zlosti, často sa mlátil a bol veľmi výbušný. V pätnástich ušiel. Digitálna stopa tu končí. Čo viem ďalej mi povedalo len pár známych, ktorí obchodujú z Ulvklemme. Gang sa Rafaela ujal, ten im o svojej rodine nič nepovedal a začal používať svoje biologické meno Neumann.“
