Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Maurício Rodriguez
„Vráť mi môjho syna."
Od rána v ušiach počujem ten istý zvuk. Pravidelný, tupý a nepríjemný. Je to zvuk osly, ostriacej čepeľ môjho meča. Inokedy by ma upokojoval. Je to znak, že sa blíži boj. Ale teraz je práve boj to, čo ma tak desí.
Nie, nie je to strach. Je to niečo horšie.
Je to znamenie. Znamenie, že po troch rokoch...je stret s otcom nadosah.
Všetci sú zoradení okolo mapy hôr, ktoré sa črtajú na východ od nás. Antallia vysvetľuje svoj plán, ale ja tam nemusím byť. Počujem ju cez opačnú stranu ohniska a počula by som ju, aj keby som bola o kilometer ďalej.
„Savrasov a vaši vojaci, vy pôjdete opačnou stranou lesom. Larisa vás povedie. Vniknete do budovy východným vchodom. Umiestnite výbušniny na týchto sedem miest."
Počujem šuchot, ako jej prst cestuje po papieri. Už žiadne holografické premietačky, mobily, gps. Nič, čo by sa dalo sledovať alebo odpočúvať. Papier a pero.
„Aj vo Wolfmuso bola pevnosť postavená ako bunker. Najsilnejšie miesto je v strede, kde nás bude čakať."
„Ako to môžete vedieť?" opýta sa jeden z Rusov.
Zaškerím sa. Antallia odpovie.
„Je to môj otec, Repin. Viem, kde bude, rovnako ako on vie, kde budem ja."
„Nemalo by nám ísť o moment prekvapenia?"
Ďalší ťah po meči. Bohovia...ako očividné je, že ho nikdy nestretli.
„Možno sa ho chystám napadnúť ale to neznamená, že ho podcením," pokračuje Antallia nekompromisne. „Snažiť sa ho oklamať by bolo zbytočné. Ale ani on nemôže ustrážiť celú budovu. To je naša výhoda. Niečo v nej skrýva...svoj veľký plán, niečo k nemu potrebuje. Ak to nájdeme a ohrozíme, bude omnoho...prístupnejší k dohode. Ak to nenájdeme, použijeme bomby k odlákaniu pozornosti."
Muži súhlasne prikyvujú.
Hľadím do dohasínajúceho ohňa a mechanicky hýbem oslou zhora dole po hranách meča. Pred očami mám jeho...jeho slzy a krik, keď ich otec našiel a rozdelil. Nikdy na ten zvuk nezabudnem. Na zvuk prekypujúci bolesťou z rozdelenia sa nedá zabudnúť. Zaryje sa hlboko...a už neodíde. A najmä keď viem...keď viem, že to ja...
Bože prepáč mi! Prepáč!
Včera som sa takmer zlomila. Vidiac jej jazvy...vytrysklo to zo mňa ako gejzír. Rokmi potlačovaná vina... Vždy som si myslela, aká je arogantná a namyslená. Že nemyslí na iných a hľadá svoje výhody. Že si nezaslúži moc, ktorú má...a že ja mám právo...právo... Jej to vziať.
