Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
VAROVANIE: Extrémne dlhá kapitola. Na konci vás čaká techtle-mechtle a ja vás chcem poprosiť - ak nemáte trinásť a viac rokov, nečítajte to. Nedávno som počúvala podcast na tému, ako veľmi pornografia akéhokoľvek druhu škodí vývinu detí a preto si neželám mať na tom podiel. Iste, môžete argumentovať tým, že by som tu takúto scénu vôbec nemusela dať, ale sex je súčasťou vytvorenia bondu, ktorý vám chcem opísať. Takže bez toho by to nedávalo veľký zmysel. Takže keďže vás nemám ako inak ovplyvniť, je to na vašom svedomí. A pre tých, ktorí sa na toto tešili - užite si to!
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„A to sme len na začiatku."
„Urobte to tak, aby som nepotrebovala vlasy umývať," inštruuje Antuška kaderníka ktorý nás má pripraviť na svadbu. „Budem teraz dlho cestovať."
Mladá beta, chlapec, veselo prikyvuje a prudko gestikuluje. „Máte prekrásne vlasy! Mohol by som ich zhora zapliesť do špirály a ku koncu vpliesť krúžky alebo stužku."
Antuška prevráti očami. „Proste to nejako urobte, čo najefektívnejšie. A nech sa tie krúžky nelesknú."
Zachichocem sa nad jej mrzutosťou. Nikdy nemala veľmi túžbu sa fintiť a ani moja svadba ju nezmení. Chlapec nadšene zatlieska a okolo sestry sa zhŕknu ešte tri dievčatá a nadšene jej začnú česať čerstvo umytú hrivu. Hocikto iný by si to užíval, ale ona len krčí čelo a je vyslovene otrávená. Anmie si naopak starostlivosť stajlistov vyslovene užíva. Aj ona si nechala zapliesť vlasy - do krásnych piatich vrkočkov, na temene spojených červenou stužkou. Okolo mňa pobehuje tiež množstvo ľudí - pán Antonio nič nenechal na náhodu.
Deň, keď boli Antuška a Anmie preč, sa niesol v znamení záhradnej oslavy, kde sa míňali všakovakí hostia s čašníkmi a slúžkami. Bol som z toho hluku nervózny, aj keď bola oslava na moju počesť, preto som sa po všetkom predstavovaní rýchlo utiahol do záhrady a s knihou v ruke som si sadol pod najväčší z dubov. Bol krásny, ale nesmierne sparný deň, vzduch bol suchý a plný prachu a vydržať sa dalo len vo vnútri alebo v záhrade. Ľutoval som ľudí, ktorí teraz museli pracovať v hájoch. Pod dubom bolo ale príjemne a tak som čoskoro knihu odložil a hľadel na dlhé rady stromov, ktoré sa predo mnou otvárali. Toto miesto sa tak veľmi líšilo od Wolfmuso. Výhľad z našej veže sa nikdy nemenil, vždy to boli dve kamenné vrcholy, pokryté snehom. Aj keď som väčšinu života strávil v tej ľadovej pevnosti, nikdy som nemal sneh veľmi rád. Otec nás brával na mnohé výlety nie len po Taliansku, preto sme mali možnosť vidieť toho viac, než bežný smrteľník. Dal si záležať, aby sme videli všetky významné miesta a pamiatky, ktoré podľa neho mal vzdelaný človek navštíviť. Najviac sa mi páčilo v Alpách, kde sme trávili jedno chladné leto. Bývali sme vo veľkej drevenej chate pod kopcami a celé dni sme trávili chodením po lese a hraním futbalu. Keď som bol menší, mal som predstavu, že raz budem bývať presne v takej chate aj zo svojou alfou a detičkami.
