Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Tak to poďme urobiť."
Do chaty sa vrátime za tmy. Keď zaparkujem pod lesom, posledné oranžové lúče miznú za stromami. Po lesnej ceste vybehneme pešo rýchlejšie, ako antilopy počas honu. Anna-Marie je plná energie a prekypuje nadšením. Vyhadzovať veci do vzduchu bola od malička jej vášeň. Poskakuje dookola a stále zarazenému Kristiánovi opisuje ako a kedy ukladali každú jednu výbušninu, až pokým ich nevytiahli na tribúnu. Potom zase žiada, aby sme jej opísali, čo všetko sme v Aréne prešli. Odbije ju s tým, že to po večeri povie všetkým.
Zvítanie Franca a jeho priateľov je búrlivé. Každý z nich vyziabnutého muža vystíska ako stratené dieťa, chatou sa ozýva nadšené hulákanie a smiech. Georgio sa k nemu dostane ako posledný, v očiach má unavený, ale spokojný výraz. Padnú si do náručia ako dávno stratení bratia a mňa odrazu zaplaví nevídaný pocit spolupatričnosti. Večera je rovnako divoká. Marco a Kristián rozprávajú jeden cez druhého, dopĺňajú si útržky informácií, kedy boli každý na inom mieste v rovnakom čase. Anna-Marie nezaostáva. Nad stolom sa vznáša pohodová atmosféra.
„Chcel by som niečo povedať," povie Marco a hluk sa hneď utíši. Všetci zmĺknu a môj priateľ vezme pohár do ruky a postaví sa.
„Musím priznať, že po toľkých mesiacoch, kedy sme nemali o vás žiadnu správu, som často strácal nádej, že vás ešte niekedy uvidíme," usmial sa na mňa. „A keď sme prišli o Franca, bolo to ešte horšie. Ale bol tu človek, ktorý nikdy ani na sekundu nepochyboval, že sa vrátite. Vždy veril a posilňoval každého z nás, aby sme zvládli toto odlúčenie. Georgio, ďakujem ti."
Kuchyňou sa ozve zborové zručanie, všetci tľapkajú Georgia po ramenách a tomu sa na tvári zračí jasná spokojnosť.
„A ešte," pokračuje Marco. „Chcem poďakovať tebe, Antallia a tebe, Kristián a Anna-Marie. Vrátili ste sa a bez vás by tu Fraco teraz s nami nebol. Viem, že som sa na to mohol vždy spoliehať, odmala sme si s Antalliou kryli chrbát, ale vďaka dnešku viem, že...že sme už navždy spojení. S vami všetkými."
Podvihol pohár a nadšene vykríkol: „Na Sinistrovcov!"
„NA SINISTROVCOV!" zrevali všetky alfy okolo mňa a obrátili do hrdiel poháre. Potom ich s tresnutím zložili na stôl.
„A teraz hudba!" vyhlási Georgio. Odniekiaľ vyčaruje gitaru a začne na ňu brnkať jednoduchú melódiu. Leo sedí na kolenách Andrému, Anna-Marie spolu s Davidom, Mikkelom a Valeriom okupujú gauč, Marco a Franco sedia za stolom a Kristián s Rufusom a Jehudom čosi veľmi náruživo riešia. Bartolomea nevidím.
Nohy ma samé vedú ku kozubu, do ruky mi ktosi strčí pohár čaju a ten pomaly upíjam, sledujúc praskajúci oheň. Vedľa mňa sedí Hans, rovnako mĺkvy. Uvažujem, čo bol dobrý nápad, vziať ho zo sebou. Nemá schopnosti na cestu, ktorá nás čaká. A o Ševčenkovi ani nehovorím. Derdzeji sú domasedi, ktorí majú radi svoj pokoj a ustálený poriadok vecí. Ani to, že je svetlá výnimka, mu nepomôže. Nevadilo by, ak by umrel v skalách, nebol by prvý. Ale nechcem zbytočné mrhanie potenciálom.
