Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Vieš, čo to znamená. Budú vládnuť.“
Zobudím sa skoro ráno, mesto je ešte zahalené v opere. Osprchujem sa, oblečiem. Automaticky siahnem po zbrani, aby som ju zasunula do puzdra, keď si uvedomím, že žiadnu zbraň nemám. Rovnako nemám meč, ktorého miesto je na boku. A triskelion, ktorý mi mal visieť na krku. Zatnem zuby, potlačím hnev a vezmem aspoň dýku, ktorá mi ako jediná zostala a zasuniem ju do puzdra na stehne. Usteliem, vyvetrám, vytiahnem spod postele tašku a začnem baliť všetky veci, ktoré som si sem priniesla. Je toho až ironicky málo - pár šiat, náhradný pár topánok, hygienické potreby, slúchadlá s empétrojkou a rôzne vybavenie ako mačky, železné háky, lano, a podobne. Ani jedna osobná vec. Pre ne proste nie je miesto. Všetko, čo pre mňa malo aspoň malú cenu, som nechala u Antonia v Taliansku.
Dnes je deň nášho odchodu. Od Kristiánovej operácie ubehli tri dni. V momente, keď som ho uvidela, prebudeného, sediac na tom priblblom kolieskovom kresle, bolo to jasné.
Už nikdy nebude chodiť.
A on je tak pokojný. Desivo pokojný. Sedí tam, ten Dán a Hansova sestra sa od neho nepohnú ani na krok, pomáhajú mu, ako by boli jeho skurvená rodina, obliekajú ho, umývajú a bohovia vedia čo všetko. A on je pokojný. Zmierený. Hľadí na nich s láskou, akú som u neho ešte nevidela. Na úplne cudzích ľudí.
Želám si sa ho opýtať, ako to zvláda. Či niečo nepotrebuje, či môžem pomôcť. Ale bolo by to zbytočné. Ako všetci, aj on dodržuje Antino nariadenie o mojom treste a nehovorí so mnou. Prvý deň som sa pokúšala ho kontaktovať, ale bolo to márne. Akoby ma nevidel.
Chcem kričať, trhať na kusy, ničiť. Vynechala ma zo všetkých jednaní, neviem kam ideme, čo bude s otcom, čo bude s nami. Nemáme kam ísť. Sme veľká skupina, nemôžeme sa len tak usadiť v nejakom meste a dúfať, že zostaneme nepovšimnutí. A ona nás viac nerozdelí, pretože v svorke je sila. Osamelý vlk je mŕtvy vlk. A ja sa cítim ako osamelý vlk. Za posledné tri dni každý z nich vyložil zbrane, ktoré potrebovali prečistiť a naostriť na miesto, odkiaľ som ich mohla vziať. Od rána do večera rozoberám pištole, čistím ich, mastím a skladám, ostrím čepele mečov, dýk a sekier. Ešte stále ma na stole čaká Davidov Glock.
Nie, nebudem sa sťažovať. Nemôžem. Nemám na to právo. Nie po tom, čo som urobila. Preto pokorne robím prácu, ktorá mi bola daná, nesnažím sa vypáčiť informácie z ľudí, ktorí mi ich nemôžu dať. Jedinou mojou útechou je, že dnes je posledný deň môjho trestu. A dnes odídeme. Kam, to ale neviem. A neviem ani, čo bude s otcom.
Najhoršie na tom, že s vami nikto nehovorí je to ticho. A ticho dáva priestor na premýšľanie. Neodbytné, trýznivé myšlienky ma prenasledujú a nenechajú napokoji.
Zatvorím tašku, nechám ju ležať na posteli a presuniem sa ku stolu. Strčím si slúchadlá do uší, nastavím vreštiaciu hudbu. Sadnem si a začnem kúsok po kúsku rozoberať zbraň.
