Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Rafael Neumann
„Vitajte v Emeraldfog."
„Rafael..."
Ktosi volal jeho meno.
„Rafael..."
Hlas bol tichý, akoby prichádzal zďaleka, alebo ho čosi tlmilo. Chcel vstať, keď si uvedomil, že neleží - ba naopak, stál na úpätí vysokých hôr a hľadel nahor. Vedel, čo tam nájde. Videl to už toľkokrát.
Ale hlas bol nový. Znel naliehavo, akoby ho prosil, aby vyrazil čo najrýchlejšie. Urobil krok a potom ďalší. Onedlho stál pod vrcholom, takom zahalenom mrakmi, až sa zdalo, že pláva vo vzduchu. Poznal to tu, vídaval to od dvanástich rokov, každú jednu noc. Niekoho by to rozzúrilo. Niekto by sa zbláznil. Niekto by sny zahlušil tabletkami. Ale on, nech sa akokoľvek snažil, nedokázal utlmiť ten pocit, ktorý mal vždy na tom mieste.
Domov.
Kráčal medzi vysokými skalami, v ktorých boli vyryté tváre. Poznal každú naspäť, hoc netušil, čo znamenajú, koho predstavujú. Čím viac sa blížil k vrcholu, tým menej bolo tvárí. A tým belšie boli skaly.
„Rafael..."
Šiel odtiaľ, bol si istý. Zrýchlil, rozbehol sa a zvyšok skál len preletel. Nohy už samé vedeli, kam ísť. Keď vyšiel na vrchol, zaplavila ho eufória.
Monolit. Stále tam bol, nehybný vo vetre a snehu, mĺkvy. Večný. Pamätal si, akú bázeň mal ako dieťa, keď sem vchádzal cítil sa taký malý a to miesto vyzeralo tak čarovne. Mal pocit, že ho nie je hodný. Vlastne, ten pocit mal stále. A stále sa cítil malý.
Hore viedli úzke biele schody, ktoré vyzerali, akoby ich niekto narýchlo vytesal do skaly. Okolo sa tiahla zimozeleň a brečtan, v absolútnom nepochopení okolo seba sa preplietajúc, ukazujúc mu cestu. Mraky nehybne vyseli vo vzduchu, oblopovali monolit ako jeho spoločníci.
A on tam stál.
Nepohnuto, ticho, ako večný strážca, dohliadajúci nad...nad... Ako dieťa si myslel, že nad ním, ale teraz si uvedomoval, že jeho význam je úplne iný. Mal desiatky teórií, stovky. Kedysi si nad tým zaoberal častejšie, ale ako dospieval, svet sa stal príliš krutým, príliš dominantným, aby zostalo miesto pre sny. Prežitie si vydupalo svoje miesto a on musel, inak by ho život zničil. A možno ho aj zničil, len si to ešte neuvedomil.
Monolit bol vysoký asi desať metrov, pripomínal nepravidelný kváder žiarivo striebornej farby, usadený medzi skaly, brečtan a skalné ruže. Ak slnko vyzrelo spoza mrakov a lúče sa dotkli jeho hladkých stien, žiaril. Trblietal sa, iskril, až boleli oči. Svet dookola, nech bol chladný a pustý, bol v tej chvíli nádherný. Zažil to len dvakrát, raz, keď odišiel z internátnej školy - teda keď ho vyhodili. V tú noc spal na ulici a monolit bol vtedy jediné miesto, kam sa mohol uchýliť, aspoň vo svojej mysli. A po druhýkrát to bolo v tú noc, kedy po prvýkrát zabil. Bola to cielená vražda, hoc neplánovaná, vyprovokovaná okolnosťami. Keď utvorili kruh a strčili mi nôž do ruky, nemal možnosť premýšľať. Ale v tú noc, keď bola súperova krv už dávno spláchnutá v odtoku, nôž vyleštený a odložený v puzdre a ruky obviazané, monolit žiaril. Rafael to chcel vnímať ako trest, že urobil čo nemal, ale tá žiara...cítil, že je to správne.
