Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Búrka na galilejskom mori - Rembrandt (1633)
„Čakali sme na Vás.“
Nohy sa mi triasli. Nebolo to únavou, ani slabosťou. Prešli sme celé Wolfmuso a aj tak som necítila žiadnu únavu. Nie, toto bolo čosi...iné. Vyžarovalo to zvnútra a gniavilo to moje sústredenie a racionálnosť. Celý čas som si dávala pozor, aby som ani raz nepoľavila, ani raz nezaváhala. Ale toto miesto, kedysi také mocné a nebezpečné, bolo preč. Zostala tu len kostra jeho niekdajšej krásy a veľkoleposti. Ako sme prechádzali čoraz vyššie a vyššie cez prázdne a zničené priestory, cítila som, ako hnev, zmiešaný z bolesťou vo mne narastá a silnie. A ja som to nedokázala ovládnuť.
Antallia kopla do zničených dverí Bloku 2, ktoré viseli zo steny. Držiac palicu pred sebou, vošla dnu. Zapla svetlo na stene a to rovnako skomierajúco, ako bolo všetko ostatné, osvetlilo dlhú chodbu. Bola prázdna. Opatrne sme našľapovali ďalej, ja držiac pištoľ odistenú a s prstom na spúšti.
„Počuješ niečo?" opýtala sa.
Pokrútila som hlavou. „Žiadny tlkot srdca, žiadne dýchanie, okrem nás. Sme tu sami."
„Tiež nič necítim," odvetila, sklonila palicu, zmenšila ju a zasunula do opaska. „Ale môže to byť pasca. Buď pripravená."
Kývla som hlavou a rovnako odložila zbraň. Antallia zamierila do knižnice. Ráznym krokom prešla ku dverám a otvorila ich.
„Dočerta!" zakliala. Nazrela som jej cez rameno. Knižnica bola vyrabovaná. Veľká miestnosť, kedysi plná hodnotných zvitkov, bola...fuč. Hruď sa mi zovrela.
Vošli sme dnu. Na regáloch bola vrstva prachu jasne naznačujúca, že tu týždne, mesiace nikto nebol. Anta prešla ku jednému z výklenkov, kde kedysi bývali kožené kreslá, kde sa dalo pohodlne usadiť a prstami rozčesla vzduch, akoby sa chcela niečoho dotknúť, no tam nič nebolo. Zatla päsť
„Všetko je preč," zaškrípala a v jej hlase som začula takú hlbokú a ťaživú zmes zármutku, až som musela zatnúť zuby. Nikdy som nezdieľala jej lásku ku knihám, ale pocit, že nám bolo vzaté, čo bolo naše, som cítila rovnako.
Krivda.
Strašná, strašná krivda.
„Všetky knihy, zvitky, staré pergameny... Prečo ich vzali? Nemohli mať pre nich žiadnu cenu!“
„Niektoré boli cenné," podotkla som a prešla ďalej do tmavej miestnosti.
„Áno, ale nie tak, aby sa oplatilo ich vziať! A tie najstaršie..." stuhla a obe sme na seba pozreli, keď nám napadla rovnaká myšlienka.
Tie najstaršie a najvzácnejšie si otec schovával v svojej kancelárii.
Vtedy som z opačnej strany začula streľbu a potom výbuch. Antallia stlačila handsfree.
