XXII. - Rafael - „Som anomália."

76 11 2
                                    

media: Andrej Karenev

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

media: Andrej Karenev

„Som anomália."

Zobudil sa na podivný, príjemný pocit, ktorý mu prenikal telom. Pocit bol jemný a láskavý, ako pohladenie milujúcej osoby. Niekto volal jeho meno.

„Jullian..."

Otvoril oči. Jeho izba bola prázdna, ponorená do hlbokej noci. Ale vedel, že nie je sám. Cítil cudzie vedomie, tlačiace sa k nemu, ten pocit bol úplne nový a neznámy. To vedomie bolo obrovské a zložité, rozvetvené do všetkých strán ho obopínalo ako paže matky a spôsobovalo, že sa cítil príjemne. Blažene.

„Jullian, vstaň," prikázalo vedomie láskavým, no pevným hlasom.

Poslúchol. Bolo nemysliteľné odporovať. Nevedel odkiaľ sa berie tá istota, ale vedel, že mu nehrozí nebezpečenstvo. Nie od neho. Prešiel izbou ku balkónu, otvoril ho a vyšiel von. Hľadiac do tmavej záhrady pootvoril pery a pokúsil sa vysloviť nesmelú otázku.

„K-kto ste?"

Vedomie bolo...pobavené? Ucítil jemný záchvev čohosi, vznášajúceho sa okolo jeho tela - ak by to nepoznal, zľakol by sa, ale ten pocit už zažil. Bola to mágia. Podobná, aká bola vo vzduchu pri obrade. Mocná a nekonečná, schopná rozdrviť ho, ak by bola na to použitá. Zachvel sa.

„Nemusíš sa báť," povedalo vedomie. „Verím, že mám mnoho mien, ktoré mi dali moje deti. Ale ty už to vieš. Poznáš jedno z nich."

„Vlčí Boh..." zašepkal rozochvene. To meno počul len raz. Povedala mu o ňom, keď rozprávala o svojej minulosti. Povedala mu, čomu verí. A o svojom bohu. Nedokázal sa vtedy rozhodnúť, či tomu má veriť. A nevedel to ani teraz.

„Teraz nadišiel tvoj čas, Jullian Derdzej. Musíš vykonať, prečo si sa narodil. Staneš sa mojím poslom."

Mal mnoho otázok a všetky na špičke jazyka, ale vedomie ho čičíkalo, upokojovalo. Pohyboval sa niekde na hranici spánku a bdenia, viečka s námahou držal otvorené.

„Prečo?" zvládol napokon jedno slovo.

Vedomie - alebo Vlčí Boh, nech to znelo neuveriteľne, sa prelinulo okolo neho a pohladilo ho po bledom líčku. Slasťou privrel oči. Cítil sa tak dobre a v bezpečí, ako keby neexistovalo nič, čo by mu mohlo ublížiť. Krása...bola všetkým.

„Môj brat, Zarkon, sa nechal zviesť na zlú cestu. Pridlho sme tolerovali jeho činy, no teraz hrozí, že rovnováha, v ktorej držíme svet tisíce rokov, sa zmení. Preto musíš odovzdať správu Strážcovi našich detí, Jullian. Povieš mu toto."

Vedomie bolo jemné, do držalo ho pevne zovretého, takže by sa z jeho spárov nikdy nedostal. Nie, že by javil nejaký záujem o to. Len...nerozumel. Všetko bolo príliš zahmlené. Nechcel dotierať otázkami, ale nedokázal sa ovládnuť. Skôr, než sa mohol zase opýtať, Vedomie znova prehovorilo. Hlas malo pomalý, hrubý a plný prekypujúcej energie.

IMPETUOSO (Trilógia Súrodenci Sinistroví, časť. II.) Where stories live. Discover now