Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
media: Kristián Sinister
„Už sa nebojíš?"
„Mrzí ma to, Hana."
Jemný úsmev, pokrčenie pier. Jej tenká rúčka, hladiaca ma po tvári.
„To nemusí. Je to tvoj svet. Tak to má byť."
„Ale ja nechcem! Nechcem byť preč od mesta, od školy, od...teba."
„Sú dôležitejšie veci ako ja. Ty máš svoju úlohu. Musíš ju splniť a potom sa uvidíme."
Zovrel som ju v náručí a ešte naposledy pobozkal.
„Kiež by si mohla ísť so mnou."
Zasmiala sa. „Slepý civil? Veľmi by som ti nepomohla." Odtiahla sa, sňala si z krku malú retiazku a vložila ju do nastavenej dlane. „Talizman. Aby si bol v bezpečí."
Prižmúril som oči, no vložil retiazku do vrecka.
„Tvoj brat na takéto veci neverí."
„Za posledné týždne sa jeho zoznam vecí, v ktoré neverí omnoho stenšil. A ja nie som môj brat. Milujem ho, ale...ale..."
„Nemusíš mi to vysvetľovať," zastavil som ju chápavo. „Poznáš mojich súrodencov."
Otočila hlavu k veľkému čiernemu roveru, stojacemu na kraji cesty. Na jeho streche sa rozvaľovala Anna-Marie, medzi obviazanými rukami si prehadzujúca nôž, na kapote sedel Leo a o motorku sa opierala Antallia s mapou v ruke. Hotová idylka.
„Ste silná svorka, vieš o tom? Váš otec mal predsa len v niečom pravdu. Ak zostanete spolu, nikto vás nepremôže."
V hrudi ma čosi protivne pichlo, ale ignoroval som to. Zovrela mi plece a pousmiala sa. Zlaté vlasy sa jej rozviali okolo bledej tváre a ja som do nich zaboril prsty. Voňala ako leto a láska.
„Milujem ťa. A vrátim sa."
„Nechcem po tebe žiadne sľuby," zamračila sa. „Nemysli na mňa, keď tam budeš. Mysli len na nich. Len na nich."
Prikývol som, hoc mi to bolo proti srsti. Spokojne uvoľnila tvár a potom sa ozvala vecným tónom.
„Choď už. Čakajú na teba."
Chcel som urobiť ešte toľko vecí...vziať ju na ruky, vybozkávať, pomilovať ju, vziať do toho blbého Petrohradu, čokoľvek. Hoc len držať a nepustiť, nikdy. Tá túžba bola taká silná, až som ju mohol fyzicky cítiť, ako mi tryská z hrude a obtáča sa okolo srdca. Ale namiesto toho som ju pustil, otočil sa a rýchlym krokom zamieril k autu.
„No ideme? Ak chceme byť večer na hraniciach, mali by sme vyraziť hneď."
„Ak si si nevšimol, čaká sa len na teba, Rómeo," zavrčalala Anmy otrávene. Najprv som jej chcel niečo štipľavé odvrknúť, napríklad, nech sa stará o seba, alebo že ona by tiež mohla prejaviť trochu citu a ísť sa rozlúčiť s Dianou - ale potom som si to všimol.
