Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Kristián Sinister
„V prípade problémov.“
Hľadí na mňa priamo a bez žiadneho pohybu. Telo nakrčené v bojovom postoji, ruky napnuté a nohy pokrčené. Od predošlej námahy sa jej svaly chvejú a po opálenej pokožke stekajú pramienky potu. Natiahne ruku dopredu a kývne.
„Tak poď."
Vyrazím. Zaútočím päsťou na jej pravý bok, ale obratne sa uhne, zovrie mi ruku a odsotí ma od seba. Otočím sa a teraz vediem útok na jej chrbát. Prehne sa ako mačka, zovrie mi lakeť okolo krku a začne ma škrtiť. Vykopnem nohami dohora, vymrštím celé telo do salta a obaja dopadneme do prachu na zemi. Nedovolím si ani sekundu naberať dych, okamžite sa nad ňu vyšvihnem a vrazím jej do krku, no moju ruku zablokuje a hneď na to pocítim bolestivý úder v rebrách. Zasyčím a ona ma od seba odstrčí. Vyskočí na nohy a urobí dva kroky zozadu.
„Tvoj problém je, že sa nesústredíš. Máš dobrý štýl aj techniku, ale nepoužívaš hlavu. Zabudni na tie sračky že sa bojuje srdcom. Srdce tu nemá čo robiť. Bojuješ s intuíciou a rozumom."
Odpľuvnem si do hliny a postavím sa. Rebrá mi jasne dávajú najavo, že už na dnes stačí, ale ignorujem ich. A znova zaútočím.
Tentoraz som rýchlejší. Zaútočím jej tvár, až sa jej skriví bolesťou. Príliš dlho sa ale neradujem. Jej päsť mi v okamihu opäť vrazí do rebier, až zapraskajú. Zohnem sa, ale nedám jej možnosť ma opäť zasiahnuť. Podkopnem jej nohy a ako padá, vyšvihne sa, zahákne koleno okolo môjho krku a obaja sa zrútime dole. Prach mi vojde do úst aj očí. Okamžite sa ma pustí a po tretíkrát dostanem ranu do rebier. Teraz som si absolútne istý, že aspoň jedno zlomila. Ale nečaká, kým zareagujem, vyskočí zase na nohy. Nasledujem ju aj napriek neutíchajúcej bolesti.
Opäť sa na seba vrhneme. Schmatne ma za krk a zohne ma skôr, než stihnem zaútočiť. Jej lakeť mi vrazí do chrbta. Vykrútim sa z jej zovretia, zablokujem jej ľavú ruku, a celým telom ju tlačím dozadu. Pot mi steká po čele a zahmlieva zrak, ale neprestávam. Svoju chybu si uvedomím, až keď oboma nohami obomkne môj pás a mne sa podlmia nohy. Pretočí sa nado mňa a zase spadnem tvárou do hliny, aj s ňou na chrbte. Vykrúti mi obe paže do bolestivého uhla a stisne v ich tak ľadovom zovretí, až si musím zahryznúť do jazyka, aby som nevykríkol.
Sťažka dýcham s tvárou pritisnutou o zem. Mlčím, hoc je jasné, že som porazený. Ešte pár sekúnd ma pevne drží, keby som si to náhodou nerozmyslel, ale napokon jej zovretie povolí a vyskočí na nohy.
Okolím sa ozve veselý pokrik a tleskot rúk.
„Heeej, zase výhra pre Antalliu!" smejú sa alfy a tľapkajú moju spotenú sestru po pleciach.
Do môjho zorného poľa sa postavia hnedé topánky. Hneď na to mi na nohy pomôže Valerie, svetlovlasý angličan s miernym úsmevom na tvári.
