Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Rafael Mehony
„Trénovaní zabijaci, spojení traumou.“
Tlmený zvuk huslí znel tak povedome, akoby ho už niekde počul. Nemohol si však spomenúť kde. Hneď na to ucítil vôňu čerstvo vypranej bielizne a pod prstami mäkkú látku.
Nebol v kasárňach.
Toto vedomie bolo tak strohé a prudké, že ho okamžite prebralo. Otvoril oči a vymrštil sa so sedu. Miestnosť nespoznával, ale bola úplne iná, než ktoré v pevnosti videl. Táto mala dušu.
Svetlo dnu prenikalo len cez dve vysoké sklenené pásy, tiahnúce sa od zeme po strop na jeden zo stien. Oproti pohovke, na ktorej ležal, boli privreté dvere, skrz ktoré sa k nemu rinula tá známa hudba. Na druhej strane bol veľký drevený stôl s mnohými papiermi. Naľavo stála mohutná starožitná komoda a napravo veľká knižnica, zaberajúca takmer celú stenu.
Svetlo, prichádzajúce z okien bolo také ostré, že musel prižmúriť oči a odvrátiť sa. Hlava mu nepríjemne trešťala a nohy mal vratké. Na komode uvidel kryštáľový džbán s vodou a po sekunde váhania si ovlažil tvár, stuhnutú od neprirodzenej polohy v spánku. Privrel oči. Telo ho bolelo, cítil všetky svaly, namáhajúce sa pri najmenšom pohybe. Pomaly sa mu začali vracať spomienky na minulý večer, zahmlené a útržkové.
Krv, stekajúca po oltári. Srdce býka. Tancujúci dav zvlnených tiel. Oheň. Jedlo. A tá omamná vôňa všade naokolo.
Za dverami sa mihol tieň postavy, otvorili sa a dnu vošiel Gregory Sinister. Rafael vzhliadol. Vo svojom uhladenom čiernom obleku a matných poltopánkach vyzeral oproti jeho pokrčenej uniforme príliš dobre. Rafael, zvyknutý byť vždy dobre oblečený a upravený, sa pri pohľade na neho cítil nepríjemne.
„Pán Sinister," jemne sa uklonil a založil ruky za chrbát, ako ich učili.
Na mužovej tvári zaihral nečitateľný výraz.
„To je zmena, odkedy sme sa videli naposledy," hlas mal chrapľavý, pripomínajúci vrčanie vlka.
Mladík nepovedal nič, ale myslel si svoje. Nebol dôvod nepočúvať príkazy, ktoré tu boli striktne dodržiavané. To by bolo nebezpečné najmä kvôli pozornosti, ktorú by to priťahovalo. A neželal si negatívne vytŕčať. Ak bolo len pár úslužných skutkov a poklôn všetko, čo musel urobiť, aby dosiahol cieľ, urobí to. Preto len sklonil hlavu a pozrel do zeme.
„Chcem, aby ste sa so mnou najedli," povedal Gregory, otočil sa na päte a vyšiel z dverí. Rafael ho nasledoval, zmätený.
Vošli do ďalšej miestnosti, väčšej než kancelária. Bola priestranná, osvetlená a v jej strede stál veľký jedálenský stôl, na protiľahných stranách prestretý pre dvoch. Vedľa stola stáli na oboch koncoch dve omegy, oblečené v čierno-bielych uniformách, ktoré v pevnosti nosili slúžiace omegy. Ma komode pri stene bol prehrávač, z ktorého sa rinula tá krásna hudba.
