Vybojovali toľko bitiek, no každá bola zbytočná.
Štyria súrodenci sa po takmer troch rokoch opäť vracajú na miesto, ktoré im spôsobilo toľko múk, odhodlaní vyslobodiť najmladšieho člena rodiny.
Avšak na opačnej strane sveta sa odohráva...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Gwen Sinister
„Prišla som vás vziať domov."
Les je tichý, nepríjemne tichý. Mužstvo čaká na jej povel. Dýcha pokojne, cítim jej tep, vôňu hliny a machu, ktorý má za nechtami. Počúva tikot hodiniek. Čaká, kým sekundová ručička dôjde ku dvanástke. Svaly má napäté ako pružiny.
Tik, tak. Tik, tak.
Vyrazia. Bežia lesom, nohy sa im zabárajú do tvrdej južnej zeme. Každý z nich v ruke zviera jeden balík výbušniny. Medzi stromami sa objaví skrytá budova. Dobehnú k múru, pripevnia semtex naň. Bartolomeo začne balíčky prepájať zápalnou šnúrou. Jej dych cítim v hrdle. Dá pokyn, ostatní miznú v lese. Bartolomeo dokončuje svoju úlohu, keď sa ozve streľba.
Strhne sa, pritisne k múru. Takže neodišli, hoc ich varovali. Ako všetci pred nimi. Otec mal oddanosť hlbšiu, než predpokladala. Alfy sa krčia za hranicou lesa, no jej pokyn im prikáže zostať na mieste.
Krčí sa pri múre, cítim jeho chlad na krku. Bartolomeo leží na zemi, nehýbe sa. Museli to trafiť. Pohľadom skontrolujte šnúru, zostávajú posledné dve balíčky. Cítim, ako sa nadýchne, spomalí dych, uvoľní svaly, prinúti sa zostať pokojnou.
A rozbehne sa.
Dobehne k balíčku, pripevní šnúru. Streľba neustane, ani keď upevní poslednú časť a vyberie zapaľovač. Pozrie na vzdialenosť medzi balíčkami a potom na nehybného Bartolomea. Bude mať len pár sekúnd.
Ozve sa škrtnutie, potom uvidím iskry zo šnúry. Schmatne ho, prehodí cez rameno a ťažkopádne beží k lesu. Hodinky nemilosrdne odpočívajú čas k reťazovému výbuchu.
Tik. Tak.
Bež.
Tik. Tak.
Bum.
Ohlušujúca explózia roztrhne budovu z východnej a severnej strany na kusy. Tlaková vlna ich zachytí a nesie vzduchom. Dopadnú na zem. A ja sa s trhnutím prebudím.
***
Škripot osly o čepeľ meča sa rozlieha po kamennom dvorčeku. Ostrím ju pomalými, presnými ťahmi, vediac, že sa nemám kde ponáhľať.
„Robíš to pomaly," ozve sa za mnou.
Krivo sa pousmejem. „Mám celú večnosť."
Zloží sa na lavičku vedľa mňa, vyberie z vrecka čokoládovú tyčinku, rozlomí ju napoly a dá mi jednu časť. Svoju zje na dva hryzy a oprie sa o lakte, nastaví tvár slnku. Vidím, že sa jej vrásky za posledné roky prehĺbili. Zostarla.
Všetci sme zostarli.
„Bolo to divoké," poznamenám. „Je Bartolomeo v pohode?"
