Rose Chamberlainová by bola najradšej, keby sa všetko vrátilo do normálu. Ale čo je vlastne normál, keď nedávno zistila, že je čarodejnica a musí nastúpiť na Rokfortskú strednú školu pre čarodejníkov, do ktorej nastúpila až vo štvrtom ročníku.
Aby...
Život sa opýtal smrti: ,,Prečo ma ľudia milujú a teba nenávidia?" Smrť odpovedala: ,,Pretože ty si nádherné klamstvo a ja som bolestná pravda."
,,Protego!" Kričala som na smrťožrúta, ktorý ma prenasledoval a z jeho prútika sa valili zaklínadlá, ktoré boli priam neodpustiteľné. Nachádzala som sa na Ministerstve mágie, keďže Voldemort "uniesol" Siriusa Blacka. No tu sa žiadny Black nenachádzal a práve teraz som sa strácala medzi policami v Oddelení záhad. Utiekla som z Rokfortu so zlatým triom, Lunou Lovegoodovou, Nevillom Longbottom a samozrejme s Ginny Weasleyovou.
Uháňala som, čo najrýchlejšie medzi vysokými policami, z ktorých padali obrovské, krištálové gule, v ktorých sa nachádzali už zaniknuté proroctvá. Na tele som pocítila triašku, keď som pri sebe pocítila chlad a vánok. Popri mne sa objavil nevysvetliteľným kúzlom smrťožrút, ktorého som už poznala pod menom Augustus Rokwood. Bol to čarodejník s tvárou zjazvenou po dračích kiahňach a mastnými vlasmi.
,,Ale, ale na takú odpornú humusáčku, nevyzeráš až tak zle, maličká. Možno, by som sa s tebou aj trocha pohral," na tvári sa mu zjavil zlovestný, priam nechutný výraz tváre a jeho čierne oči sa mu zaleskli zlom.
,,Lepojazyk," vyhŕklo zo mňa a snažila som sa Rokwooda umlčať, keďže ma pri jeho slovách napínalo. No on, jedným ťahom moje kúzlo odrazil a začal sa potichu smiať.
,,Malá humusáčka si myslela, že umlčí smrťožrúta takým primiti..." no prerušila som ho v okamžiku, kým nedával pozor. ,,Stupefy," z môjho prútika vyšla žiarivá, fialová žiara, ktorá sa prelínala s tmavo-červenou farbou a prudko narazila do Augustusa Rokwooda. Ten letel v bezvedomí do neďalekej police a v tom momente sa z políc valili kopy proroctiev.
,,Myslím, že ťa malá humusáčka premohla," zašepkala som a uškrnula som sa, a v duchu som ďakovala Dumbledorovej armáde, ktorá mi zostala v srdci, aj po Umbridgkinom odhalení a Dumbledorovom nezabudnuteľnom úteku. No v tom som započula tiché kroky, ktoré ma obklopovali štvornásobne zo všetkých strán.
,,Rose," Zašepkal hlas, ktorý som tak dôverne poznala. Bol to hlas, ktorý ma prenasledoval v mojich nočných morách. Hlas, ktorý ma obťažoval celý školský rok na Rokforte. Otáčala som sa vôkol seba a prútik som pevne držala v rukách.
,,Myslím si, že táto tvoja hra, už neni strašidelná," Vykríkla som do tmy a do mojich uší prenikol hlasný smiech. Smiech nebol chrapľavý, ale mladý a očarujúci. Bol to smiech chlapca, ktorého tvár mi bola neznáma.
,,Prečo túto hru už neukončíme, Rose Chamberlainová? Zasyčal mi hlas do uší a po tele mi prešli zimomriavky a ruky som mala ako z ľadu, ,,ak to je pravdaže tvoje naozajstné meno, Rose Chamberlainová. Viem kto si a aj kto je tvoj otec, tvoja rodina, ktorá stále žije, ale ich srdcia sú ako z prehnitého ovocia."
