Vlny

4. kapitola (2): Všetko je ináč ako by malo byť

Lea

Vyvrátila som posledné zvyšky bobúľ.

„Lea!" zakričal Elin hlas. Oni ma našli. Našli ma! „Si v poriadku?"

Vynorila sa zo zhluku stromov. Z behu bola zadýchaná a červená v tvári. Za ňou sa objavila Emma. Tiež nevyzerala o nič oddýchnutejšia.

„Robíš si srandu?" povedala Emma pri pohľade na zvratky. „Ty si fakt zjedla tie bobule? A to som si myslela, že len blondínky sú niečoho takého schopné."

„Tiež ťa rada vidím," hlesla som. „Nevieš, ako sa dostaneme späť do mesta?" zmenila som tému.

Emma sa pozrela na spleť zelene rozpínajúcej sa nad nami a potom oči uprela na mňa. „Nijako. Sme na inom ostrove. V živote som tu nebola."

„Asi musíme len ísť ďalej a dúfať, že stretneme niekoho, kto sa sem vybral na výlet," navrhla Ela.

„Pravdepodobnosť, že stretneme nejakých výletníkov, je síce malá, ale skúsiť to môžeme," povedala Emma.

Vykročili sme ďalej. Okolo nás sa rozprestierala samá zeleň. Rastliny rôzneho druhu. Priznám sa, že väčšinu z nich som nepoznala.

Na pokožke som pocítila svrbenie, ktoré je zrejme spôsobené slanou vodou, ktorú som zo seba nezmyla. A pieskom. Natiahla som ruku dozadu a poškrabala sa na chrbte. Oblečenie som mala soľou prilepené k telu. Natiahla som látku a odlepila si ju od pokožky.

„Toto nikam nevedie. Vôbec nevieme, kde vlastne sme," ozvala sa Emma.

„Som priam na smrť uťahaná. Neoddýchneme si?" navrhla Ela a zastavila. Ja s Emmou sme tiež prestali kráčať.

„Je mi neskutočné teplo," povedala som.

„Musíme nájsť pitnú vodu," ozvala sa Emma. „Počkajte tu. Idem sa pozrieť po okolí." Vykročila lesom.

Ela sa obrátila na mňa. „Čo myslíš? Dostaneme sa odtiaľto?"

„To neviem," odvetila som sklesnuto. „Ale všetci mi chýbajú."

„Veď aj mne," hlesla. „Asi sme na tú párty ísť nemali."

„Baby!" kričala Emma. Otočila som sa smerom, odkiaľ k nám doliehal jej hlas. „Našla som akúsi jaskyňu. Je to kúsok odtiaľto." Dobehla ku nám.

„To je fajn, ale jaskyňa nám teraz asi veľmi nepomôže," skonštatovala som.

„Preboha, veď premýšľaj," odvetila nervózna Emma. Ignorovala som jej podráždený tón v hlase. Vidno, že má už všetkého po krk. Ani sa jej nečudujem. „Je nám teplo a v jaskyni je chladno. A to nám určite pomôže." Chce ísť do jaskyne? Kto vie, čo za zvera tam žije.

„No, neviem," hlesla som.

„Poďte," odvetila Emma ignorujúc, čo som povedala a otočila sa na päte. Kráčali sme za ňou po hlinistej pôde pokrytej ihličím popadaným zo stromov. Z celého toho vandrovania ma bolia nohy. Rada by som si oddýchla a niečím sa schladila. Ale v jaskyni? No čo už. Nič iné nám asi neostáva.

„Už sme takmer tam," hlesla Emma po pár minútach. „Pozrite." Ukázala prstom smerom k jaskyni, ktorej vchod bol po stranách olemovaný zeleňou.

„A čo keď v nej niečo žije?" zaujímala sa Ela.

„Nič v nej nežije. Pred chvíľou som tam bola," odpovedala jej Emma.

Vošli sme dnu. Usadili sme sa pri stene jaskyne a opreli sa o ňu. Naskočila mi husia koža. Bolo tu chladno a studený skalný povrch, na ktorom sme sedeli a opierali sa oň, to len umocňoval. S úľavou som si vydýchla.