Vlny

16. kapitola (2): Konflikt na lodi

„Do toho ťa nič," povedala som a vystrela ruku jeho smerom. Použila som vietor, ktorý zapríčinil to, že Emmet odletel o meter dozadu. Udrel si hlavu o stenu a spadol na zem. Vyzeralo to, že stratil vedomie. Pomohla som Lune postaviť sa a spravila neviditeľnou seba aj ju. Pre istotu som ju držala za ruku. Myslím, že takto by neviditeľnosť mohla lepšie fungovať. Vyšli sme na chodbu a utekali smerom k východu. Dvere sa práve otvorili, keď sme boli takmer pri nich. Narazila som do chlapíka, ktorý v nich stál a stratila neviditeľnosť. V momente zareagoval a chytil ma. Dal mi ruky za chrbát. Dobehol k nám Emmet, ktorý nadobudol vedomie a rovnakým spôsobom chytil Lunu. Keď nám držali ruky za chrbtom, nemohli sme používať svoje schopnosti. Neviditeľnosť som použiť mohla, ale bola mi prd platná. Nepomôže mi dostať sa zo zovretia toho muža. Začala som sebou rôzne mykať, aby som sa vyslobodila, ale objavil sa tam ďalší muž a aj Emmin otec. Johnny pomohol mužovi, ktorý ma držal a ten druhý pomohol Emmetovi. Teraz sme už boli úplne bezbranné.

„Dopekla, Emmet, nebuď idiot!" povedala som. Pozeral na mňa, no nereagoval. „Liam si svoju chybu uvedomil. Mohol by si aj ty."

„Takže morskú pannu sa pokúsila zachrániť jej kamarátka," povedal Johnny. „Ako si sa sem dostala, dievčička?" spýtal sa ma. 

„Naserte si," hlesla som.

„Obe boli neviditeľné, Johnny. Objavili sa predo mnou len tak zo vzduchu, keď sa práve pokúšali zdrhnúť," prehovoril muž, do ktorého som neviditeľná narazila. 

„Obidve neviditeľné? Snáď nie si tiež morská panna, keď máš takisto tie divné schopnosti," povedal Johnny s pohľadom upretým na mňa. „Dve muchy jednou ranou. To ale bude atrakcia. To ale budú prachy."

„Toto nemôžete robiť. Len tak unášať ľudí a zarábať na tom!" 

„Zatiaľ som nepočul o zákone, ktorý by zakazoval loviť morské panny. A ty, Emmet?"

Emmet nič nepovedal, iba zavrtel hlavou. Zacítila som, ako sa mi niečo obmotalo okolo zápästia. Bol to povraz, ktorým mi za chrbtom spútavali ruky.

„Čo to má znamenať?" Mykla som rukami a pozrela na Emmeta, ktorý ešte stále držal Lunu. „Emmet, nemôžeš byť na ich strane." Snažila som sa vyslobodiť ruky, aby mi ich nestihli zviazať, no držali ma dvaja, takže to nebolo také jednoduché. 

„Sorry, dievčatko," začula som pri uchu Johnyho hlas. „Márne sa ho snažíš dostať na svoju stranu. Keď ide o prachy, nedokáže odolať nikto." Znova som sebou mykla a pokúsila sa im vytrhnúť, no nepodarilo sa mi to. „Vidím, že ťa treba skrotiť ako tvoju kamarátku. Vidíš, aká je poslušná, tej už nič dávať netreba." Pozrela som na Lunu. Iba bezmocne stála a vôbec sa nesnažila utiecť. Je príliš slabá a uvedomuje si to. Vyčerpanie jej nedovolí zachrániť sa. Aj keby sa o to pokúsila, samej by sa jej utiecť nepodarilo. Preto sa ani nesnaží vymaniť z ich zovretia. „Ben, podaj mi tú dávku, ktorá nám ostala." Dávku, ktorá nám ostala? Chcú mi niečo pichnúť? 

Muž stojaci pri Emmetovi držiacom Lunu vyšiel cez dvere von. Keď sa o pár sekúnd vrátil, v ruke držal injekčnú striekačku. Ktovie, čo za sajrajt obsahuje... Natiahol ruku, aby ju podal Johnymu, ktorý si ju vzal. Johny sa mi ju práve chystal pichnúť do ramena a vtedy som ho silno kopla do kolena. Presne ako som očakávala, zjojčal od bolesti a pustil striekačku z rúk. Dopadla na zem blízko k mojim nohám. Využila som to a silno na ňu dupla. Praskla a obsah sa rozlial na podlahu. 

„Ty jedna malá vypočítavá suka," povedal Johny. Zacítila som, ako mi obmotal špagát aj okolo nôh. Na ústa mi priviazali šatku. Lunu zviazal rovnako ako mňa. Zdvihli nás do vzduchu a každú zatvorili do jednej z kajút.