13. kapitola: Odhalený príbeh

67 12 11
                                    

Lea

„Takže on tvrdí, že nič nenašli? A že im nikto tretí nepomáha?" čudovala sa Ela, keď som jej zreferovala môj dnešný rozhovor s Liamom. „Jednoznačne klame. V oboch veciach."

Stáli sme na dlhom móle. Okolo nás sa rozprestierala nekonečná modrosť vody. Stará mama najskôr trvala na tom, že pôjde von s nami, ale vzhľadom k tomu, o čom sme sa chceli rozprávať, sme ju nakoniec prehovorili, aby ostala v izbe a oddýchla si.

„Tiež som si to najskôr myslela... ale potom povedal, aby som začala pátrať s nimi. Chcel mi ukázať koralový tunel. A vraj netuší, čo je na jeho konci. Vôbec neviem, čo si mám o tom myslieť."

„Čo si mu na to povedala?" spýtala sa.

„Že nerada chodím ďaleko od brehu."

„Dobre si spravila."

Vykročili sme po móle smerom k pláži. Teplý letný vánok sa nám pohrával s vlasmi. Vzduchom sa vinula vôňa slanej vody a prenikala nám hlboko do pokožky. Vodná hladina bola pokojná, čo sa tu nestáva veľmi často. Väčšinou ju zdobia hrajúce sa vlny.

„Je to naozaj zvláštne. Keď som s ním bola v kaviarni, krvopotne ma presviedčal o existencií morských panien. A teraz ako keby mu to začalo byť jedno. Zrazu ho zaujíma len koralový tunel."

„Možno vie, že s tým máme niečo spoločné," ozvala sa Ela po chvíľke ticha. „A nechce na seba pútať pozornosť."

„Myslíš?"

„Dáva to logiku."

Zišli sme z móla a bosé kráčali po pláži, ktorú lemovalo množstvo vysokých paliem. Nohy sa nám zabárali do piesku zohriateho od slnka. Mierili sme naspäť do hotela.

„Liam s Emmetom sú jediná spojitosť k Lune. Ak mi Liam klamal, je ešte šanca, že ho prinútime povedať, kde Luna je. Ale ak hovoril pravdu a naozaj ju nikde neuväznili... nebude pre nás jednoduché ju nájsť. Možno ju už nikdy neuvidíme. Je to, ako keby sa doslova prepadla pod čiernu zem."

„Mali by sme zájsť za Austinom a spýtať sa, či nevyskúšal nejaké stopovacie kúzlo."


* * *


Keď sme prechádzali po ulici, obloha sa postupne začínala meniť z modrej na ružovú až sýtu oranžovú. Farby sa zmiešali dokopy a vytvárali priam až magický pohľad. Toto všetko sprevádzal šum mora prenikajúci do našich uší. V diaľke sa črtala béžová stena Austinovho domu. Už sme boli blízko.

Rada by som Lunu našla ešte predtým, než odídem domov. Zo začiatku ju žiadna z nás asi nemala veľmi rada. Ale s postupom času sme sa s ňou skamarátili. Preto by som sa s ňou rada rozlúčila, než odídem na Slovensko. Bolo by mi celkom ľúto, keby sa nám ju nepodarilo nájsť pred odchodom.

Zastavili sme pred béžovým domom. Ela zazvonila. Chvíľku sme čakali.

„Je vôbec doma?" povedala som. Ela iba pokrčila ramenami.

O pár sekúnd nám otvorila žena s opálenou pokožkou a blond melírom v tmavých vlasoch zopnutých štipcom. Zrejme to bude Austinova mama.

„Dobrý deň," ozvala sa Ela. „Je Austin doma? Potrebujeme s ním hovoriť."

„Je doma," odvetila Austinova mama. „Kto ste?" Pozerala na nás s prižmúrenými očami a zvláštnym výrazom v tvári.

Nestihli sme odpovedať, lebo pribehol Austin. „Stalo sa niečo?" spýtal sa bez pozdravu.

VlnyWhere stories live. Discover now