Vlny

14. kapitola (1): Preč s chlórom

Lea

O štyri dni odchádzame domov. Keby sa ma na to dnes Liam nespýtal, ani by som si to neuvedomila. Toto bude jedna z posledných večerí v tomto hoteli.

Hrebeň, ktorým som si pred chvíľou česala hnedé vlasy, som odložila na stôl a začala si pomaly pliesť vrkoč pozerajúc do zrkadla, snažiac sa ignorovať bolesť hlavy, ktorá neustúpila, odkedy sme sa pred dvoma hodinami vrátili od Austina. Pristúpila ku mne Ela a tiež si začala v zrkadle upravovať vlasy.

„Už tu dlho neostaneme," povedala som jej. „Nemáme veľa času na Luninu záchranu," stíšila som hlas, aby ma stará mama nachádzajúca sa v kúpeľni nepočula a nezačala klásť otázky.

„Viem," hlesla v tichosti Ela. „Je to dosť stresujúce."

„Bude mi to tu chýbať," skonštatovala som, teraz už hlasnejšie.

„Mne tiež," odvetila Ela a potom tichšie povedala: „Ale nezabúdaj, že Austin je kúzelník. S jeho pomocou sa sem môžeme dostať kedykoľvek počas roka."

Usmiala som sa. Toto mi nenapadlo.

„Ste nachystané?" spýtala sa nás stará mama. „Môžeme ísť na večeru?"

Na koniec vrkoča som pripevnila gumičku a odpovedala: „Jasné." Chcela som vykročiť ku dverám, keď sa mi boliaca hlava odrazu zakrútila a podlomili sa mi kolená. Pred očami sa mi zatmelo a potom som nevidela nič, len Lunu uväznenú v akváriu. 

Áno, spomínam si, čo povedal Austin. A dúfam, že sa z toho, čo sa blízkych dvanásť hodín bude diať, nezbláznim.

Keď obrazy nevládnej Luny zmizli, s pomocou starej mamy a Ely som sa postavila späť na nohy. Stará mama mala na tvári zmätený výraz z toho, čo sa práve stalo.

„Som v poriadku," povedala som skôr, než sa stihla čokoľvek spýtať. „Naozaj. Len sa mi zakrútila hlava. Asi to bude tým, že som možno trochu dehydrovaná. Dnes som totiž nevypila ktovieako veľa tekutín," zaklamala som. Výraz jej tváre sa trochu upokojil.

„Dúfam, že máš pravdu. A tiež dúfam, že keď prídeme do jedálne, prvé, čo spravíš bude, že sa napiješ."

„Sľubujem," odvetila som.

Vyšli sme z izby. Prešli sme po chodbe s podlahou pokrytou dlhým modrým kobercom a zastavili pri výťahu. Keď sa otvoril, dúfajúc, že sa mi počas večere nestane to, čo v izbe, som nastúpila dnu. Ela so starou mamou ma nasledovali.

Cez sklenené dvojkrídlové dvere sme vošli do jedálne vymaľovanej jasnou žltou farbou. Za oknami som si všimla, že už sa takmer zotmelo. Ako som sľúbila starej mame, hneď som sa vybrala ku stolu s nápojmi a naliala si plný pohár vody, do ktorého som strčila slamku. Nechcem, aby mala obavy. Priniesla som pohár na stôl pokrytý bielym obrusom, kde sa už Ela aj stará mama stihli pustiť do jedla. Odišla som k pultu s jedlom a nabrala si na tanier zeleninové rizoto. Potom som sa vrátila späť a tácku s rizotovým tanierom položila na stôl.

Začala som jesť. Po niekoľkých sústach som mala pocit, že sa mi znova začína krútiť hlava a bolesť sa stupňuje. Aby si stará mama nič nevšimla, lakte som si oprela o stôl a tvár vložila do dlaní. O niekoľko sekúnd som opäť videla Lunine nehybné telo, ako sa vznáša v akváriu plnom vody. Keď obraz pominul, znova som zdvihla hlavu. Pozrela som na starú mamu, aby som sa uistila, že si vôbec nič nevšimla. V pokoji jedla večeru a nebolo na nej vidno, že by si o mňa robila starosti. Dúfam, že tých dvanásť hodín prejde čo najrýchlejšie.