Vlny

9. kapitola: Objav

Zaklopala som na dvere apartmánu, v ktorom býva Emma so svojím otcom. „Myslíš, že už bude hore?" otočila som sa na Elu. Emmin otec vlastní hotel, v ktorom sme ubytované. Aj spolu s Emmou bývajú priamo v hoteli.

Ela pozrela na hodinky. „Asi nie." Zavrtela hlavou, pričom jej blonďavé vlasy stiahnuté vo chvoste niekoľkokrát poskočili.

„Tak má smolu. Pretože bude musieť..." nedokončila som. Prerušili ma dvere, ktoré sa náhle otvorili. Na prahu stál muž vo veku asi štyridsaťpäť rokov s vlasmi ostrihanými úplne na krátko. Jeho tvár mi trochu naháňala hrôzu, čo ešte viac umocnilo to, že sa tam tak odrazu objavil. Keby na dverách čiernymi písmenami nesvietilo meno Johnny Kapahala a nevedela by som o ňom, že vlastní tento hotel a vychoval dcéru, myslela by som si, že práve ušiel z väzenia. Vyzeral tak. Mal široké ramená, mohutnú vysokú postavu a vyžaroval z neho rešpekt. Dostať sa s ním do konfliktu by chcel asi málokto. Na pravej ruke sa mu ťahalo tetovanie znázorňujúce rôzne vzory, ktoré mi pripomínali more. Zrejme má s morom niečo spoločné. Tetovanie bolo v polovici predlaktia preťaté vystupujúcou ružovou jazvou. Ani nechcem vedieť, kde k nej prišiel.

„Do... dobrý deň. Ja som Ela a toto je Lea," prehovorila Ela po anglicky.

„Dobrý deň," odpovedal Emmin otec hromovým hlasom.

„My sme... iba prišli za Emmou. Je tu?" spýtala som sa.

„Je vo svojej izbe. Poďte ďalej," odvetil a nechal nás vojsť dnu. Naskytol sa nám pohľad na vkusne a moderne zariadenú obývačku. Nábytok mal bledohnedú farbu a na stenách viseli rôzne obrazy mora a fotky potápačov. Emmin otec je zrejme potápač. Asi preto to tetovanie s morskými motívmi. „Emmina izba je tam." Ruku vystrel k neďalekým dverám polepeným nálepkami s názvami rôznych kapiel. Vôbec nezapadali do tohto bytu a úplne sa vymykali. Asi by sme vedeli, že je to Emmina izba, aj keby nám to nepovedal. „Len neviem, či náhodou ešte nespí," skonštatoval a odišiel do kuchyne, ktorá bola sčasti prepojená s obývačkou.

Vykročili sme k Emminým dverám. Zaklopala som. Nik sa neozýval. Položila som ruku na kľučku a pomaly otvorila dvere. Emmina izba vyzerala úplne inak, ako obývačka a časť kuchyne, ktorú sme videli. Nezapadala do tohto bytu rovnako, ako dvere polepené nálepkami. Vošli sme dnu. Emma ležala rozvalená na celej posteli. Ela zatvorila dvere, aby bola menšia šanca, že pán Kapahala začuje náš rozhovor. Asi by sa mu nepáčilo, že jeho dcéra je morskou pannou.

Pristúpila som k Emminej posteli a sklonila sa. „Emma," povedala som. Len sa trochu pomrvila a nereagovala. „Emma," skúsila som to trochu hlasnejšie. Stále nič. Otočila som sa k Ele, ktorá zatiaľ prišla bližšie. „Čo navrhuješ?"

„No..." zamyslela sa. „Môjho bratranca vždy zobudilo, keď ho niekto pošteklil na nohe."

„To fakt?"

„Áno. Nevravela som ti o tom ešte?"

„Nie, nevravela." Na jednej s Emminých poličiek som si všimla vázu s dekoračnými čiernymi kvetmi dookola obvitými čiernymi pierkami. Jedno z pierok som odtiaľ uvoľnila a vrátila sa späť k posteli. „Myslíš, že to bude fungovať?"

„Asi áno."

„Tak fajn. Za pokus to stojí." Postavila som sa bližšie k posteli a ruku s pierkom natiahla k Emminej nohe. „Cítim sa ako v kreslených disneyovkách," povedala som, na čo sa Ela zasmiala. Pošteklila som Emmu na nohe. Najskôr sa iba pomrvila ako predtým, no o pár sekúnd niečo zamrmlala.

„Tie debilné muchy ma asi fakt nikdy neprestanú otravovať." Prevrátila sa na chrbát a predlaktie si položila na zatvorené oči.

„Takže my sme muchy?" spýtala sa pobavene Ela.