Vlny

14. kapitola (2): Preč s chlórom

Chvíľu som nad tým uvažovala a potom mi to napadlo. „Asi sme objavili tvoju druhú moc. Síce dosť oneskorene, ale predsa len. Máš spojenie s vetrom a schopnosť neviditeľnosti."

„Je to super. Ale..." Nadýchla sa. „To je teraz jedno. Musíme ísť za Austinom. Nech zistí, či si mala pravdu v tom, že si vo vízií videla logo hotela. Mali sme síce ísť na raňajky a na výlet, ale... Kašľať na to."

„Máš pravdu. Kašľať na to. Ideme." Voči mojej babke nebolo fér, že sme sa takto správali a každú chvíľu niekam zmizli. Ale pravdu sme jej povedať nemohli. 

Schmatla som jeden Lunin denník a ostatné zasunula pod posteľ. Utekali sme von z izby dúfajúc, že po ceste nestretneme vystrašenú starú mamu. Nikam by ma nepustila, keďže sa o mňa teraz bojí. Na jednej strane jej rozumiem. Nevie, že omdlievanie je u mňa v poslednej dobe úplne normálne. Potrebujeme sa ale dostať k Austinovi. Čím skôr zistíme, kde sa Luna nachádza, tým lepšie pre ňu aj pre nás.

Hnali sme sa dolu schodmi, pretože čakanie na výťah sa nám zdalo ako veľká strata času. Čudujem sa, že sa nám v tej rýchlosti nezaplietli nohy. 

Vo vestibule hotela bolo dnes ráno viac ľudí ako zvyčajne. Väčšina z nich práve vychádzala z jedálne. Mali sme čo robiť, aby sme pri behu do niekoho nevrazili. Predrali sme sa k východu a vybehli pred hotel. Niečo mi napadlo a prudko som sa zastavila. Keď si Ela všimla, že stojím, zastavila tiež a vrátila sa ku mne.

„Stalo sa niečo? Vyzeráš zamyslene."

„Nepôjdeme za Austinom," zavrtela som hlavou.

„Prečo nie?" povedala zarazene.

Z vrecka šortiek som vytiahla telefón a začala hľadať jedno konkrétne číslo. „Zatelefonujem Liamovi. Nedávno mi volal, takže niekde by som mala mať jeho číslo." Pozerala som do mobilu a ďalej hľadala medzi poslednými prijatými hovormi Liamove číslo. „Ak sa nám podarí prinútiť ho povedať nám, kde Luna je, Austin nemusí míňať energiu na stopovacie kúzlo." Našla som jeho číslo a zatelefonovala mu. Zdvihol to celkom rýchlo. Ani nestihol dokončiť pozdrav, hneď som naňho vychrlila: „Liam, ty idiot!"

„Čo som urobil?"

„Ty dobre vieš, čo si urobil. Ak sa dnes nedozvieme, kde je Luna, ešte len zistíš, čoho sú morské panny schopné!"

„Lea, upokoj sa."

„Neupokojím sa! Ak v tej chlórovej vode bude príliš dlho, tak zomrie!"

„Viem, že uväzniť ju bola chyba, jasné? Uvedomil som si to včera. Skúsim ho prehovoriť, aby ju pustil," povedal. „Moment... odkiaľ vieš, že je v chlórovej vode?"

„To je jedno. Koho skúsiš prehovoriť?" Že by tretieho potápača? Naozaj by som už konečne chcela vedieť, kto to je.

„Prídem za vami do hotela," odvetil a zrušil hovor. Ani som mu nestihla povedať, aby nám naspäť doniesol aj Lunine denníky. Sadla som si na múr neďaleko vchodu do hotela. Ela si sadla vedľa mňa.

„Povedal, že príde za nami do hotela a všetko nám povie," oznámila som jej.

„Čo keď klamal?"

„To si nemyslím. Znel dosť presvedčivo. Ostáva nám len čakať."

Ďalej sme už nič nehovorili. Len ticho sedeli pred hotelom a čakali na Liama dúfajúc, že sa naozaj objaví.Chceli sme ukončiť toto šialenstvo. Dlho sa ťahajúce nezmyselné šialenstvo.

Liam

Keď mi Lea zatelefonovala, prekvapilo ma to. Ale asi by nemalo. Nemalo by ma to prekvapiť práve kvôli denníkom, ktoré som včera vzal. Bola by sprostá, ak by jej nedošlo, kto je zlodejom. Vedel som, že na to príde. Len som nečakal, že si ich úbytok všimne tak skoro.