Vlny

15. kapitola (2): Kúzla občas nefungujú

Emma

Sedela som v obývačke na gauči a dávala pozor, kedy otec vyjde z pracovne. Už dobrú hodinu sa odtiaľ nepohol. Pohľad mi spadol na telefón ležiaci na nízkom stole v blízkosti gauča. Položila som ho tam po prečítaní Leinej esemesky o tom, že sa nedostali do akvária. A odvtedy sledujem otca, kým aspoň na pár minút nevyjde von, aby som mohla vziať kľúče. Lenže on stále nič. 

Toto by mi ani vo sne nenapadlo. On a tretí potápač. Rada by som za ním išla a povedala, nech Lunu pustí. To by však bolo podozrivé. Až príliš podozrivé. A navyše... On sa takéhoto niečoho len tak ľahko nevzdá. Viem to. Poznám ho. Nevzdá sa ničoho, čo mu prinesie zisk. Na to, aby to urobil, je až príliš chamtivý. Ako keby sme toho nevlastnili dosť. On potrebuje ešte viac. Nechápem, čo z toho má. Peniaze a sláva....

Vzala som do ruky mobil a napísala Lei:

On stále nevychádza z kancelárie. Asi to bude trvať trochu dlhšie. Keby niečo, tak zavolám, alebo napíšem. 

Po niekoľkých minútach od odoslania esemesky, som z kancelárie začula zvuk, ako keby sa otec staval zo stoličky a kráčal ku dverám. Keď sa o pár sekúnd objavil v obývačke, môj odhad o tom, že konečne vychádza z kancelárie, sa potvrdil.

„Čo tu len tak sedíš? Nenudíš sa? Zapni si aspoň telku," skonštatoval, keď ma uvidel sedieť na gauči. Nečakal na moju odpoveď a vošiel do kúpeľne.

Svojou poznámkou o televízií mi vnukol nápad. Vzala som ovládač a zapla ju, aby zvuk z nej prehlušil moje kroky smerujúce do pracovne. Postavila som sa a v čo najväčšej tichosti sa vkradla do priestrannej moderne a minimalisticky zariadenej kancelárie so stolom, dvoma stoličkami a nábytkom z bledého dreva. Na stole stál počítač a pri ňom ležalo množstvo rôznych papierov. O jednu zo stien sa opieralo bledomodré pohodlné kreslo. Na jednej z políc stál značkový kávovar. Chvíľu som sa obzerala a snažila sa spomenúť si, kam otec odkladá kľúče. Otvorila som jednu zo skriniek stojacich na ľavej strane od dverí, no obsahovala iba farebné zakladače s rokmi napísanými na chrbte. Kľúče nikde. Zatvorila som skrinku a otvorila druhú. Na niekoľkých poličkách ležali nové a nepoužité kancelárske potreby (tie, ktoré už začal používať, má na stole), euroobaly a na kôpke uložené čisté biele papiere. Jedna z poličiek mala vnútri na boku háčiky, na ktorých viseli kľúče. Každý z kľúčov mal ceduľku, aby sa dalo rozoznať, kam patrí. Naklonila som sa k poličke, aby som mohla prečítať nápis na každej ceduľke. Natiahla som ruku a postupne otáčala každú ceduľku, aby som dobre videla na písmená. Už som začínala strácať nádej, keď som na jednom z posledných kľúčov uvidela slovo Akvárium. Usmiala som sa. Práve som sa chystala do ruky uchopiť celý kľúč a vziať ho z háčika, keď sa za mnou ozval otcov hlas: 

„Potrebuješ niečo?" spýtal sa ma. Prekvapilo ma to, nepočula som ho prichádzať. Dopekla... to tá telka. Neprehlušila len moje kroky, ale aj jeho.

„No... papier," vymyslela som si narýchlo a natiahla ruku k poličke s kôpkou čistých papierov. „A ceruzku." Vzala som jednu z poličky s kancelárskymi potrebami. „Ďakujem," povedala som a s papierom a ceruzkou v ruke opustila otcovu pracovňu. Cestou som vzala zo stola v obývačke telefón a zamierila do svojej izby. 

Ach... snáď si to neuvedomil. Snáď mu nedošlo, že som hľadala kľúče. Bola som tak blízko. Už som ich takmer držala v ruke a všetko sa pokazilo. Čo teraz? Mám znova čakať, kým vyjde von? Kto vie, koľko mu to zas bude trvať? Toto je snáď zlý sen.