7. kapitola: Loď na dne oceánu

109 14 0
                                    

„Nemám z nej dobrý pocit," skonštatovala Emma a sadla si na jednu z lavičiek v parku ukrytú pod stromami. Listy na stromoch obklopujúcich park sa ani nehli. Už dlho nezafúkal vietor. Každým dňom je teplejšie a teplejšie. Najradšej by sme sa vyzliekli z kože, keby sa také niečo vôbec dalo. Ďalšia alternatíva je, samozrejme, plávanie. Lenže ak nechceme natrafiť na Lunu, nemali by sme v mori tráviť príliš veľa času. 

„Ani ja," súhlasne sme s Elou prikývli. K Lune a Austinovi sme sa v rozhovoroch stále vracali. Najmä k Lune.

„Nemôžeme jej veriť. Je nebezpečná," povedala Emma s vážnym výrazom v modrých očiach. Hnedé vlasy mala vyčesané do vysokého drdola.

„Myslíš, že je nebezpečná?"

„Má predsa tie divné schopnosti," odvetila Emma. „Ty síce tiež, ale s tými tvojimi víziami nemáš ľudí ako ohroziť, Lea."

„To je síce pravda, ale..." Zatiaľ som babám nepovedala, na čo som prišla. Že Ela má asi moc nad vetrom. Po všetkých tých chaotických a zmätočných situáciách som im to akosi zabudla spomenúť. Na um mi to prišlo až teraz, keď sa náš rozhovor zvrtol k schopnostiam.

„O čo ide, Lea?" spýtala sa Ela.

Už som otvárala ústa, že im to poviem, ale zaskočilo ma, keď som na neďalekej lavičke zbadala sedieť Emmeta a Liama. Tých dvoch chalanov, ktorí nás vtedy odviezli na člne. Emmetove blond vlasy boli o dosť kratšie, ako si pamätám a Liam mal hnedé vlasy rovnakej dĺžky, ako vtedy. „Nie sú to tí dvaja?" povedala som potichu, aj keď som vedela, že Emmet s Liamom ma určite nezačujú, pretože sú dosť ďaleko. A keby áno, aj tak by nerozumeli po slovensky.

„Kto?" čudovala sa Emma.

„Emmet s Liamom. Tí, čo nás vtedy odviezli na člne," odvetila som.

„Už ich vidím."

„Vyzerajú, ako keby riešili niečo šialene dôležité," poznamenala Ela. „Ako keby to bolo tajné."

„Presne tak," súhlasila Emma.

Napravila som si hodinky, ktoré som mala okolo ľavého zápästia. Pokožku som pod nimi mala spotenú. Nakoniec som sa rozhodla, že si ich zložím. Odopla som pracku a sňala ich z ruky. Rozopla som malú kabelku, ktorá mi visela na pleci a vložila do nej hodinky. Vtedy som si všimla, v akej polohe sú ručičky. „Ela, my by sme už mali ísť. Moja stará mama vravela, že sa chcela ísť niekam pozrieť. Pamätáš?"

„To už je toľko hodín?" Postavila sa. „Tak zatiaľ sa maj, Emma." Vykročila po chodníku.

„Ahoj, Emma," povedala som a kráčala za Elou.


Emma

„Majte sa," zavolala som za vzďaľujúcou sa Elou a Leou. Potom som obrátila pozornosť späť na Emmeta s Liamom. Naozaj by ma veľmi zaujímalo, čo tam tak urputne riešia. Ale sú príliš ďaleko a nepočujem ich. Keby som išla bližšie, asi by si ma všimli a aj tak by som sa vôbec nič nedozvedela. Skláňali sa nad nejakým veľkým rozloženým papierom. Vyzeralo to ako mapa, ale nie som si tým úplne istá. Liam po nej prechádzal prstom a voľačo Emmetovi ukazoval. Mala som pocit, ako keby niečo plánovali. Veľmi ma to zaujalo. Chcela som zistiť, o čo ide. Naklonila som sa, aby som toho videla viac, no neúspešne. Nepomohlo mi to. Z takejto diaľky som nič zistiť nedokázala a bližšie ísť naozaj nemôžem.

Potom ku mne začínali doliehať útržky rozhovorov zo všetkých strán. Nechápala som, čo sa to deje. Chytila som sa za hlavu, ale aj tak som počula mix všetkých rozhovorov v parku aj mimo neho. Miešali sa a prekrývali jeden cez druhý. Začínala ma z toho bolieť hlava a mala som v nej chaos. Obzerala som sa okolo seba, ale všetko bolo úplne normálne, nič sa nezmenilo. Len ja som mala v hlave jeden veľký zhluk všetkého možného. 

VlnyWhere stories live. Discover now