Vlny

8. kapitola: Odpustenie

Austin

Sedeli sme na gauči v mojej izbe. Cez škáry zastretého žalúzia prenikali dnu pásy svetla žiariaceho slnka. Zo stropu na nás fúkala klimatizácia. Luna sedela vedľa mňa a opierala sa o moje plece. Jednu ruku som mal omotanú okolo jej pása. Nosom som nasal vôňu Luniných hebkých ryšavých vlasov. Siahali jej takmer až po kolená. Mala ich prehodené cez plece a teraz keď sedela, viseli skoro po zem. Chytila ich oboma rukami a začala si zapletať vrkoč. Robí to často, keď niekde iba tak sedí, alebo stojí. Na nose mala za hrsť pieh, ktoré boli teraz v lete ešte výraznejšie, ako v iných ročných obdobiach. Pobozkal som ju na vrch hlavy a ona sa usmiala.

Zdola k nám doľahol štrngot kľúčov. Rodičia asi prišli domov. Počul som, ako začali kráčať po schodoch. Potom som si uvedomil, že Luna by tu nemala byť. Nevedia o nej. A asi by mi zakázali s ňou byť rovnako, ako keď som chodil s Emmou. Sú veľmi prísni v tom, že chcú, aby som chodil jedine s čarodejnicou. Inú kúzelnú bytosť, alebo nebodaj človeka by mi nikdy nedovolili.

„Luna?"

„Hm?"

„Mala by si ísť. Rodičia prišli domov."

„Ale ako sa dostanem preč? Veď ma uvidia. A cez okno ísť nemôžem, je to vysoko."

„Pôjdeš do jaskyne."

„Ako?"

„Vytvorím portál. Prejdeš cezeň."

„Nedokážem to. Zaseknem sa niekde medzi dimenziami."

„Dokážeš to. Verím ti. Už sú skoro tu." Začal som odriekať portálové zaklínadlo. O niekoľko sekúnd vo vzduchu zaiskril portál a postupne sa rozťahoval. „Stačí, keď sa budeš silno sústrediť na miesto, na ktoré sa potrebuješ dostať."

„Austin." 

„Dokážeš to. Bež."

Postavila sa pred portál. Pred vstupom do neho sa ešte otočila a pozrela na mňa. Potom sa vytratila spolu s modrými iskrami.

Dvere mojej izby sa otvorili a dnu vstúpili rodičia. „Austin. Zdalo sa nám, že tu niekto je," povedal otec. 

V hlave som rýchlo začal vymýšľať, čo im poviem. Nakoniec mi napadla tá najabsurdnejšia vec. „Televízia. Tie hlasy išli z televízie." Rukou som ukázal na poličku, kde stojí televízia.

„Veď ju máš vypnutú," poznamenala matka. Melírované vlasy mala ako vždy, zopnuté štipcom. Na opálenej pokožke sa jej vynímal náhrdelník z bielych mušieľ.

„To preto, že som ju pred chvíľou vypol," povedal som. Myslím, že mi v hlase trochu bolo počuť nervozitu.

„Aha..." otec zdvihol obočie. Videl som, že sa mu to zdá podozrivé. „No to je jedno. Potrebujeme, aby si zašiel do obchodu. Zabudli sme kúpiť ešte nejaké veci. Mama ti dá nákupný zoznam. Išli by sme tam my, ale máme prácu."

Lea

„Stotridsaťtri rokov? Fakt? To povedala?"

„Emma, si si istá, či si náhodou nepočula zle?" pridala sa ku mne Ela.

Stáli sme pri jazierku v koralovej jaskyni a čakali, kým sa objaví Luna. Potrebovali sme, aby nám porozprávala detaily ohľadom stroskotania tej lode. Vysoko nad nami sa čnel strop jaskyne osvetlený svetlom prichádzajúcim nevedno odkiaľ. Naokolo sa ozývalo hučanie vodopádu padajúceho do najväčšieho z piatich jazierok prepojeného s morom. Spolu s týmto veľkým jazierkom tvorili štyri menšie jazierka dokonalý kruh.