Vlny

16. kapitola (1): Konflikt na lodi

Emmet

Vychádzajúce slnko farbilo oblohu do rôznych odtieňov oranžovej. Pevnejšie som uchopil vrece, v ktorom bola morská panna, pretože sa mi šmýkalo v rukách a takmer spadlo na zem. S Johnym sme sa tvárili, že na loď prenášame vrece s rybami. O nejakú chvíľu by mali doraziť aj akýsi jeho kamaráti, či kolegovia, alebo kto to vlastne je. Položili sme morskú pannu do jednej z kajút a vytiahli ju z vreca. Už nemala chvost, ale nohy. Pre istotou sme ju zviazali, aby nemohla utiecť, keď sa preberie.

„Ten tvoj bratranec Liam..." prehovoril Johny, keď zaväzoval posledný uzlík. „Prekvapilo ma to. On chcel predsa pátrať po morskej panne. A teraz ju chce pustiť. Hm..." Pomaly krútil hlavou.

„Tiež ma to prekvapilo," odvetil som. Liam mi hovoril, že by sme ju mali pustiť, lebo nám predsa zachránila život. Nebyť jej, nemuseli sme tu teraz byť. Lenže ja si na to nespomínam. Nepamätám si na ňu. Nevidel som ju. Ryšavka musela byť vtedy v našom veku. Dieťaťu určite nenapadne niekoho zachraňovať. Som si istý, že nás zachránila iná morská panna. Inak si to vysvetliť neviem. Hoci podľa Liamových opisov morskej panny z tých čias, vyzerá úplne rovnako.

„Ako sa vám podarilo utajiť to všetko pred Emmou?" zaujímalo ma. „Je predsa vaša dcéra."

„Ona sa s ňou pozná. Nie som si istý, či som to pred Emmou utajil."

„Nerozumiem."

„Liam bol za mnou včera dopoludnia, aby som mu ukázal, v akom stave je morská panna. Keď z akvária odišiel, po niekoľkých minútach som išiel tiež. Cez okno som videl, ako stojí pred hotelom a o niečom debatuje s Emmou a tými dvoma dievčatami, ktoré učila surfovať."

„Lea s Elou, nie?"

„Áno, myslím, že sa tak volajú. Tie dve, čo raz aj s ryšavkou prišli po Emmu k nám domov a čo som ich tebe a Liamovi ukazoval na snímke zo záznamu z bezpečnostnej kamery," skonštatoval Johny a spolu sme vyšli z malej kajuty vymaľovanej na bielo obsahujúcej niekoľko stoličiek, v ktorej sme nechali morskú pannu. Zamkol dvere a vybrali sme sa po úzkej chodbe. „Po obede som Emmu prichytil vo svojej pracovni, ako sa mi hrabe v skrinke s kľúčmi. Tvárila sa, že potrebuje papier a ceruzku, ale ja si myslím, že hľadala kľúč od akvária."

„Ako ste vyriešili, aby ten kľúč už nehľadala?"

„Jednoducho. Spravil som jej bezkofeínovú kávu a nasypal do nej prášky na spanie. Priznám sa, nerobil som to rád. Nemám z toho kto vie aký dobrý pocit. Ale nechcem, aby sa miešala do môjho biznisu. Nechcem ju do toho ťahať. Nemyslím to s ňou zle."

„Možno len stačilo, keby ste ju zamkli v jej izbe," skonštatoval som, hoci sa mi nepáčil ani tento variant.

„Možno," hlesol Johny a sadol si na lavičku stojacu vo vonkajšej časti lode. Sadol som si vedľa neho. „Lenže tak by sa dozvedela, že sa ju snažím zdržať. Viem, že nie som kto vie aký dobrý otec. Nechcel som, aby sa naštvala. Takto nič nezistí. A druhá vec, prečo som to riešil takto je tá, že som bol dohodnutý s niekoľkými kolegami potápačmi. Mali prísť ku mne domov, inde sme sa stretnúť nemohli. Po obede Emma doma nezvykne byť, nemyslel som, že tam práve teraz bude. Preto som sa s nimi dohodol na takom čase, kedy tam nebýva. Potreboval som s nimi prebrať morskú pannu. A Emma to počuť nemohla. Vedel som, že ak jej dám prášky na spanie, tak sa zobudí až na ďalší deň, keďže jej telo na takéto lieky nie je zvyknuté."