17. kapitola (1): Koniec dobrý, všetko dobré

48 10 3
                                    

Lea

„Stretol som v meste Liama. Spomínal mi, že už o všetkom vie a je na našej strane. A chce nám pomôcť. Bude sa zdržiavať v blízkosti jaskyne ukrytý za balvanmi a hneď, ako Johny Kapahala a jeho kolegovia vplávajú do koralového tunela, Liam tam namontuje mreže," oznámil nám Austin, ktorý v objatí držal Lunu. Vyzerala, že sa už cíti lepšie. Chvíľkový pobyt v slanej vode jej pomohol. 

„Fajn nápad," uznala som. 

„Áno, musíme mať istotu, že nezmiznú skôr, ako im vymažeš pamäť," pridala sa Emma. 

Austin pobozkal Lunu do vlasov. Emma to znepokojene sledovala, ale myslím, že je s ich vzťahom už zmierená.

„Ako to vlastne funguje?" zaujímalo ma.

„Čo máš na mysli?" spýtal sa Austin.

„To mazanie pamäte. Nestane sa, že by si im omylom vymazal celú pamäť? Že by nespoznali svojich blízkych a nepamätali si svoje mená." Keď som toto vyslovila, Luna sa zatvárila veľmi znepokojene. Ako keby jej moje slová niečo pripomenuli. Nejaký nepríjemný zážitok. Emmet stojaci pri mne sa zatváril začudovane. Asi nečakal, že tu niekto niekomu bude mazať pamäť.

„Je to dosť komplikované kúzlo a stať sa to môže. Ale budem dávať pozor. Uspí ich to a po prebudení budú mierne dezorientovaní. Ale ak kúzlo vykonám dôsledne, nemali by zabudnúť nič, čo netreba," vysvetlil Austin. „Sú traja s bude to celkom fuška."

„Ale mne pamäť nevymažeš, však?" ozval sa Emmet.

„Mal by som. Kúzelníci sa ľuďom prezrádzať nesmú. Sú na to zákony. Ale ak nemáš v pláne všade vykvákať, že existuje kúzelný svet, nebude to potrebné," ozval sa Austin.

„Nie, nie, nie. To teda určite nemám."

„Si si tým istý?"

„Jasné. Neboj sa. Ja už na tú nesprávnu stranu znova prejsť nechcem."

V najväčšom jazierku sa objavili tri hlavy. Ustúpili sme niekoľko krokov vzad. Potápači sa dostali z jazierka na pevninu. „Mysleli ste si, že sa nám tu skryjete?" ozval sa Johny nevediac, že nám išlo práve o to, aby nás našli. Všetci traja držali v rukách akési nástroje. Nevedela som, čo to je, až kým ich nepoužili. Vystrelili z nich a okolo Emmy, Luny s Austinom a mňa s Emmetom sa omotala sieť. Ani sme na to nestihli nijak zareagovať. Sieť bola omotaná okolo nás a nemohli sme sa veľmi hýbať, tým pádom ani používať schopnosti. Všimla som si, že Ela niekam zmizla. Možno použila neviditeľnosť. 

Jednému z mužov odrazu začala horieť noha. Hneď si ju s krikom namočil do jazierka. Emme sa zrejme podarilo nejako si uvoľniť ruky. Nakoniec sa vymotala zo siete. 

„Emma, toto som od teba nečakal," povedal Johny. „Bojuješ proti vlastnej rodine. Mama by s tým asi nebola spokojná."

„Mamu do toho neťahaj."

Sieť okolo mňa a Emmeta sa začala uvoľňovať. Lepšie povedané, uvoľnil ju niekto druhý. Neviditeľná Ela. Sieť omotaná okolo Austina a Luny sa tiež uvoľnila, tú ale zrejme uvoľnil Austin nejakým zaklínadlom. Všimla som si, že niečo v tichosti mrmle. 

„Johny, tá neviditeľná blondína tu nie je," ozval sa jeden z potápačov.

„Som si istý, že je. Len ju nevidíme."

Zatiaľ sme nedali najavo, že siete sú povolené a že sa z nich s ľahkosťou môžeme vymotať. 

„Nechaj nás na pokoji, otec. Inak nedopadneš dobre. Nikto z vás. Na lodi ste všetci videli, čo dokážem." 

VlnyNơi câu chuyện tồn tại. Hãy khám phá bây giờ